Březen 2010

mačka domáca - pokračovanie

25. března 2010 v 20:14 | mačkyca ♥ |  Medícina a jej okruh

Gestika a mimika

Rečou tela mačky vyjadrujú najmä pocity ako sú strach, radosť a agresivita. Vo všeobecnosti sa mačka snaží opticky zväčšiť, ak je agresorom, alebo ak sa teší. K tomu jej slúži srsť, ktorú je schopná naježiť a tým dosiahnuť želaný efekt. Ďalším spoľahlivým ukazovateľom nálady mačky je jej chvost. Mačka, ktorá má z niečoho radosť má vztýčenú hlavu aj chvost. Chrbát býva v tomto prípade vyklenutý a mačka sa otiera o nohy svojho pána. Keď má mačka hravú náladu, má chvost tvar otáznika, poskakuje a loví predmety vhodné k lovu. Mačka, ktorá má strach sa snaží opticky zmenšiť tým, že pokrčí nohy a uši stiahne smerom do strán. Ak chce mačka zastrašiť inú mačku, zodvihne zadnú časť tela, vzpriami chvost a jeho špičkou pohybuje zo strany na stranu. Vrcholne rozrušená mačka, čiže mačka v pohotovosti a rozhodujúca sa k činu má natiahnuté všetky končatiny, naježenú srsť, má vztýčený chvost a je nahrbená.
S postavením tela úzko súvisí aj postavenie uší, hmatových chlpov, očí a tiež čela. Spokojná mačka má vzpriamené uši, uvoľnené hmatové chlpy a veľkosť zorníc zodpovedá momentálnemu osvetleniu. Nahnevaná mačka má uši sklopené dozadu, fúzy naopak napriamené smerom dopredu, zúžené zornice a pokrčený nos. Vystrašená mačka má uši sklopené do strán a rozšírené zornice.
Mačky sa vo všeobecnosti snažia vyhnúť konfliktným situáciám a ak to situácia dovoľuje, radšej sa nepozorovane odplazia. Vo väčšine prípadov si mačky vyjasnia situáciu pohľadom a rečou tela. Mačky tiež špecificky prejavujú svoj vzťah k človeku. Radosť, dôveru, priateľstvo, náklonnosť prejavujú tým, že spia čo najbližšie pri človeku, otierajú sa oňho, vyhľadávajú jeho prítomnosť, olizujú ho, pradú a pod.

Hlasové prejavy

Odborníci uvádzajú okolo 16 rozličných zvukov, ktoré mačka vydáva. Niektoré zvukové signály úzko súvisia s momentálnou situáciou, v ktorej sa mačka nachádza (napr. prskanie, vrešťanie, mňaukanie, pradenie, volanie mačky v ruji). Všetky zvuky sa dajú rozdeliť do troch skupín podľa spôsobu, akým ich mačka vydáva. Označujeme ich ako vrčanie, vokály a prenikavé zvuky. Mačka vrčí so zavretou tlamou. K vrčaniu radíme zvuky ako sú pradenie a zvuky, ktoré mačka vydáva na uvítanie. K vokálom patria zvuky, ktoré mačka vydáva postupným zatváraním tlamy. Tieto zvuky sú veľmi individuálne a sú u každej mačky odlišné. Prenikavé zvuky vytvára mačka naširoko otvorenou tlamou a jednotlivé zvukové signály moduluje zmenou tvaru ústnej dutiny. Takto vznikajú rôzne zvuky - od vrčania, cez syčanie a prskanie až po vreskot. Ide o zvuky, ktoré používajú mačky najmä pri komunikácii s inými mačkami.

Pradenie

Pradenie je typickým zvukovým prejavom mačky, ktorý je úzko spätý s predstavou mačky. Je to zvuk, ktorý každý majiteľ mačky veľmi rád počuje, pretože sa pradenie vo všeobecnosti považuje za prejav spokojnosti a na ľudí pôsobí upokojujúco. V skutočnosti však mačky nepradú len keď sú spokojné, ale aj keď sú poranené, alebo trpia bolesťami, či sú dokonca zoslabnuté alebo umierajú.
Existuje viacero teórií snažiacich sa vysvetliť tento jav. Pradenie sa objavuje už u malinkých mačiatok, čo pravdepodobne naznačuje mačke, že mačiatka sú v poriadku. Matka zas pradie pravdepodobne preto, aby zvýšila pocit bezpečia mačiatok. Mačky dokážu priasť veľmi dlho bezo zmeny v hlasitosti či rytmu a zaujímavé je, že neprestáva priasť ani pri nádychu či výdychu. Toto obojstranné pradenie sa vyskytuje výlučne u mačiek domácich, mačkovité šelmy ako napríklad tiger dokážu priasť výlučne pri výdychu.
Odborníci najčastejšie vysvetľujú tento jav tak, že vzniká vibráciou nepravých hlasiviek, čo sú membrány nachádzajúce sa za pravými hlasivkami v hrtane. Iná teória zasa tvrdí, že pradenie vzniká fázovo posunutými sťahmi hrtanu a bránice. Pradenie sa vysvetľuje tiež turbulenciou v krvnom obehu hlavnej dutej žily, ktorou sa vracia krv k srdcu.

Chov mačiek

Podrobnejšie o chove mačiek pozri Chov mačiek (Wikibooks)
Pod pojmom chov mačiek nerozumieme iba ich šľachtenie, ale aj ich spolužitie s človekom v domácnosti a to buď bez možnosti výbehu, s výbehom (čiže polovoľne) alebo voľne. Mačky, podobne ako človek, sú osobnosťami s vlastnými potrebami, ktoré treba rešpektovať. Ak sa rozhodnete chovať mačku, morálne sa zaviažete starať o zviera na približne 15 až 20 rokov, za čo vám ono dá svoju spoločnosť, lásku a oddanosť. Starostlivosť o mačku nie je len kŕmenie a vymieňanie podstielky, ale aj veterinárna starostlivosť a čas, ktorý jej treba venovať, pretože mačka je tvor spoločenský.
Chov zvierat na Slovensku upravuje zákon č. 488/2002 o veterinárnej starostlivosti a zmene niektorých zákonov a to najmä §21 o ochrane zvierat. Držbu spoločenských zvierat, ako aj práva a povinnosti, či poplatky bližšie upravujú Všeobecne záväzné normy (VZN) každej obce.

Chov mačiek bez možnosti výbehu

Abesínske mačky. Najmä čistokrvné mačky sú chované bez možnosti výbehu.
Mačka chovaná bez možnosti výbehu sa dožíva spravidla dlhšieho veku ako mačky chované polovoľne či voľne, pretože je minimálna možnosť nákazy nebezpečnými chorobami a tiež traumatického poranenia. Takáto mačka však nemá možnosť zaobstarávať si stravu lovom a tráviť život s inými mačkami. Je potrebné jej zabezpečiť náhradnú činnosť vo forme hier (lovenie hračky, šplhanie sa do výšok, obrusovanie drápkov - škrabadlo/odpočívadlo). Najvhodnejšie a pre chovateľa aj čiastočne pohodlnejšie je chovať aspoň dve mačky. Tie sa dokážu spolu zahrať a stráviť tak činorodo čas, v ktorom by sa osamelá mačka nudila. Mačka je aktívna najmä v noci a preto v tomto čase pudovo hľadá korisť, ktorú by mohla uloviť. Ak to nie je iná mačka, či kamarát na hranie, bude loviť to, čo sa jej naskytne - môžu to byť vaše nohy, či zabudnuté viečko.
Ďalším problémom pri chove mačiek bez možnosti výbehu je strava. Takáto mačka nemá možnosť výbehu a väčšej pohybovej aktivity a preto sa u nej, najmä v staršom veku a tiež u kastrovaných jedincov, môže objaviť obezita. Mačka je v prvom rade mäsožravec a preto by práve mäso malo tvoriť hlavnú časť jej jedálnička. Ako doplnok sa však mačke podávajú aj rôzne druhy zeleniny a ovocia. Mačka musí mať stály prístup k čerstvej vode a tiež tráve, ktorá jej napomáha pri vyvrátení tzv. bezoárov, ktoré vznikajú v žalúdku požitím chlpov pri čistení.
Pri chove viacerých mačiek v domácnosti je tiež potrebné zabezpečiť viacero mačacích WC (pre každú mačku jedno). Do WC sa dáva tzv. podstielka. Kedysi sa používal piesok, dnes existujú rôzne druhy podstielok.
Mačky chované v zajatí môžu prežiť aj bez možnosti výbehu plnohodnotný mačací život. Mačky majú veľmi rady výšky a výhľad z okna, čo sa dá veľmi dobre využiť pri umiestňovaní mačacieho stromu (škrabadla/odpočívadla). Zábavné je sledovať mačky pri šplhaní sa po takomto strome a mačacích hrách na ňom. Mačka zvyknutá na svoj strom nemá tendencie škriabať nábytok, šplhať sa po záclonách, či ničiť sedaciu súpravu. Na strome si tiež veľmi dobre precvičí svoj lovecký pud, ak sú na ňom povešané rôzne druhy hračiek.

[upraviť] Polovoľný a voľný chov mačiek

Voľne chované mačky
Voľne chované mačky lovia myši
Najmä na dedinách bolo a v menšej miere aj dnes ešte je zvykom chovať mačky polovoľne či voľne. Ide o chov, kedy môže mačka voľne chodiť po vonku, vracia sa však ku chovateľovi zvyčajne pre jedlo a u polovoľného chovu aj pre pohladenie či miesto na spanie. Takto chované mačky sa nezvyknú dožiť veľmi vysokého veku. V dnešnej dobe zomierajú najčastejšie pod kolesami auta, ale aj na otravu, či na následky rôznych druhov týrania, ako je kŕmenie ľudskou stravou, neposkytovanie žiadnej veterinárnej starostlivosti, nekastrovanie a zabíjanie potomstva človekom.
Mačka s možnosťou voľného pohybu žije plnohodnotný mačací život. Živí sa tým, čo si uloví - väčšinou ide o hlodavce a hmyz. Mestské mačky sa tiež živia odpadkami a zvyškami od stola, ktorými ich niektorí ľudia kŕmia. Nejde o vyváženú stravu. Aj preto sú niektoré voľne žijúce mačky chudé, s nekvalitnou srsťou. Ďalším dôvodom sú rôzne parazity, vnútorné aj vonkajšie, ktorými sú takéto mačky napadnuté. Pohlavný život mačiek tiež prispieva k vyčerpaniu organizmu a teda aj skoršiemu úhynu.
Voľný chov mačiek sa viaže aj s niekoľkými problémami. Ide najmä o ich, v porovnaní s inými cicavcami, rýchle premnoženie. Mačka je schopná vrhnúť tri až štyrikrát ročne priemerne po štyri mláďatá. Tie pohlavne dozrejú už vo veku okolo šiestich mesiacov. Takto môže mať teoreticky jeden pár po piatich rokoch niekoľko tisíc potomkov v prípade, že všetci potomkovia prežijú a budú mať svojich potomkov. Nie všetky mačiatka sa však dožijú pohlavne dospelého života. Ďalším problémom je tiež možný prenos chorôb na človeka (toxoplazmóza, besnota).

[upraviť] Výchova

Mačka naučená používať WC
Mačka je tvor svojrázny a samostatný. Pri výchove mačky sa nedá postupovať ako napríklad pri výchove psa. Napriek tomu je potrebné od prvého dňa mačke dať najavo, čo sa smie a čo nie a to najmä dôslednosťou. Na rozdiel od psa, mačka voľne nežije v svorke a nepozná pojem autority či vodcovstva, nikdy nebude rešpektovať príkazy len preto že ich vydal vodca. Mačky sú citlivé na ostré zvuky a tak keď vykonáva mačka neželanú činnosť, spravidla stačí zasyčať, podobne ako to robí dospelá mačka, keď sa snaží odplašiť nepriateľa. Ak táto metóda nepomôže, používa sa tiež spŕška vody z ostrekovača na mačku. Hrubé zaobchádzanie a bitka sa môžu nevyplatiť - mačka stratí dôveru a môže sa dokonca stať bojazlivou. Okrem toho môže dôjsť k vážnemu poraneniu až úhynu zvieraťa.

[upraviť] Kastrácia

[upraviť] Ovariohysterektómia

Ovariohysterektómia je kastrácia mačiek. Ide o chirurgické odstránenie vaječníkov, vajcovodov a maternice. Zákrok sa prevádza v narkóze a mačka sa po ňom zotavuje niekoľko dní. Kastrácia je nezvratný zákrok, po ktorom už mačka nikdy nebude mať mačiatka. Je vhodné zákrok previesť u nechovných mačiek. Odstránia sa ňou nepríjemné sprievodné príznaky mačacej ruje, mačka sa stane pokojnejšou, nemá problém s prijímaním potravy (počas ruje môže mačka neprijímať potravu a v prípade, že mačka nezabrezne, ruja sa môže opakovať každé tri týždne, aj častejšie). U polovoľne a voľne chovaných mačiek je kastrácia jediný možný spôsob, ako zabrániť nekontrolovanému rozmnožovaniu mačacej populácie. Po kastrácii odpadá možnosť ochorenia pohlavného aparátu (zápal maternice) a výskumy ukazujú, že sa výrazne redukuje možnosť vzniku rakoviny mliečnej žľazy.
Existuje alternatívne riešenie ku kastrácii a tou je sterilizácia. Tá spočíva v podviazaní vaječníkov mačky, čím sa zabráni vajíčkam, aby sa dostali a uchytili v maternici. Sterilizácia však neodstráni sprievodné prejavy ruje.

[upraviť] Orchiektómia

Orchiektómia je kastrácia kocúrov. Ide o chirurgický zákrok, pri ktorom sa odstránia semenníky, nadsemenníky a časť semenovodov. Tento zákrok by sa mal previesť až vtedy, keď je kocúr celkom dospelý, teda najskôr vo veku 1 roka. Skoršia kastrácia môže viesť k tvorbe močových kameňov, keďže močová trubica nemala čas dostatočne sa vyvinúť a rozšíriť. Tiež môže dôjsť k zastaveniu vzniku sekundárnych znakov, ktoré vizuálne odlišujú mačku od kocúra (väčší vzrast, tzv. kocúria hlava). V prechodnom období, kedy kocúr začína značkovať svoje teritórium a nie je dostatočne starý na zákrok, sa dá použiť liek Androcur, ktorý utlmuje pohlavný pud a teda aj značkovanie teritória. Kastrácia odstraňuje nežiadúce prejavy samcov ako sú túlanie sa, vyhľadávanie mačiek v ruji, značkovanie teritória a tiež upravuje intenzívny zápach samčieho moču. Kastráti nestrácajú osobité kocúrie vlastnosti, sú však kľudnejší a radšej sa zdržujú doma, nemajú potrebu biť sa o teritórium, či mačku.
S ohľadom na relatívnu jednoduchosť zákroku u kocúrov sa nezvyknú vyskytovať komplikácie a kocúr je do 24 hodín v pôvodnej kondícii. Do dvoch mesiacov po zákroku je samec ešte schopný splodiť potomstvo, keďže pri kastrácii nedochádza k odstráneniu všetkých spermií z organizmu.
Existuje niekoľko povier týkajúcich sa kastrácie mačiek a kocúrov. Hovorí sa, že mačka zlenivie a stučnie a že prestane chytať myši. Obe povery sa nezakladajú na pravde. V prípade, že mačka začne priberať, stačí zmeniť spôsob kŕmenia, prípadne znížiť jeho dávky.

[upraviť] Šľachtenie mačiek

Vďaka šľachteniu (plemenitbe, chovu) vzniklo veľké množstvo rôznych druhov mačiek, ktoré sa od seba odlišujú nielen farbou srsti, jej kvalitou, ale aj stavbou tela, povahovými črtami, či veľkosťou a farbou očí. Šľachtením vznikajú aj dnes nové plemená.
Cielený chov mačiek si vyžaduje znalosti o danom plemene, t. j. uznaného štandardu organizáciou FIFe (prípadne inými organizáciami, v ktorých je dané plemeno uznané), ale tiež znalosti z genetiky a v neposlednom rade je potrebné byť členom nejakého klubu/zväzu chovateľov (u nás sa nazývajú Základné organizácie chovateľov mačiek), ktorý tiež upravuje svojimi smernicami (tzv. chovateľský poriadok) pravidlá chovu mačiek s preukazom pôvodu.
Do chovu sú v dnešnej dobe pripúšťané iba jedince zodpovedajúce platnému štandardu. To, či jedinec štandardu zodpovedá, alebo nie, určí na výstave rozhodca. Každá základná organizácia vo svojom chovateľskom poriadku ukladá chovateľovi určité práva a povinnosti, špecifikuje zásady plemenitby daného plemena, ktoré chovateľ musí dodržiavať a tiež určuje podmienky, za ktorých je možné jedinca uchovniť (koľko akých výstav s akými známkami musí jedinec absolvovať, aký musí byť jeho zdravotný stav, vek a pod.). Na dodržiavanie platných predpisov dohliada poradca chovu (skúsený človek, ktorý vystavuje potrebné dokumenty, v prípade potreby vyberá vhodných jedincov na chov, pomáha chovateľom a dohliada na ich chovateľskú činnosť).
Čoraz častejšie sa hovorí o tzv. týraní chovom, kedy sa u zvierat prešľachťujú niektoré fyziologické znaky do takej miery, že im znemožňujú normálny život. Ide napríklad o perzské a exotické mačky, ktoré majú kvôli zdeformovanému nosu a tlame dýchacie problémy, často sa u nich vyskytujú kožné ochorenia a sú náchylné na nebezpečné ochorenie obličiek, tzv. PKD (Polycystic Kidney Disease = policystické ochorenie obličiek). Žiadna právna norma zatiaľ takúto formu týrania zvierat presne nedefinuje a je preto na základných chovateľských organizáciách, aby sa s týmto problémom vyrovnali.

[upraviť] Genetika mačiek

Biele mačiatko s rôznofarebnými očami.
Chovatelia mačiek potrebujú mať pre svoju činnosť aspoň základnú znalosť zákonov dedičnosti. Tieto znalosti využije pri určovaní "výsledkov" svojho chovu, čiže vie predbežne určiť, aké jedince sa zo spojenia daných jedincov môžu vzniknúť. Chovateľov najviac zaujíma sfarbenie srsti mačiatok, genetika je však dôležitá aj kvôli predchádzaniu rôznym známym dedičným chorobám.
Sfarbenie srsti mačiek vzniká odrazom svetla od malých pigmentovaných čiastočiek, ktoré sa nachádzajú v chlpoch. Tieto pigmentové čiastočky sa nazývajú melaníny. Môžu mať rôznu veľkosť aj tvar, byť zoskupené, alebo voľne rozprestrené po celej dĺžke chlpu. U mačiek rozoznávame dva základné melaníny - phaoemelanín (zafarbuje srsť do červena) a eumelanín (zafarbuje srsť do čierna).
Šľachtením vzniklo veľké množstvo mutácií, pri ktorých menia melaníny nielen svoj tvar, ale aj umiestnenie, či tvorbu zhlukov. Čierna farba potom vyzerá ako čokoládová alebo škoricová. Pôsobením riediaceho génu (dilution, skratka dd) z čiernej vzniká modrá (napr. u kartúzskych mačiek), z čokoládovej lilavá, zo škoricovej plavá a z červenej krémová.V roku 1974 vedci objavili ďalší riediaci gén, génový modifikátor (dilution modifier, skratka Dm). Tento mení modrú, lilavú a plavú na karamelovú a krémovú na broskyňovú (aprikotovú).
Problematiku farieb komplikuje aj biela farba, ktorú riadi niekoľko génov. Srsť bielych mačiek neobsahuje žiadny pigment. U bielych mačiek predovšetkým s modrými očami sa vyskytuje hluchota a seriózni chovatelia nechávajú svoje zvieratá otestovať audiometrickým testom u veterinára.
Farba srsti sa viaže tiež na pohlavie (napríklad červená farba, alebo korytnačinové sfarbenie).

Mačka domáca

25. března 2010 v 20:13 | mačkyca ♥
Mačka domáca

Predkovia mačiekjk



Mačka lesná



Mačkovité šelmy patria medzi cicavce. Prvé cicavce sa vyvinuli z plazov pred asi 200 miliónmi rokov. Po vymretí dinosaurov, pred približne 65 miliónmi rokov, začali cicavce získavať dominantné postavenie, ktoré si udržali dodnes. Vyvinulo sa niekoľko mäsožravých čeľadí, kam patrí aj čeľaď Miacis. Boli to šelmy veľkosti lasicevlka. V období raných treťohôr, čiže pred 60 - 35 miliónmi rokov sa jedinci z čeľade Miacidae rozšírili zo Severnej Ameriky cez Beringovu úžinu do celej Eurázie. Postupne sa z nich vyvinuli predchodcovia dnešných mäsožravých čeľadí, vrátane mačiek. Prvé mačkovité zvieratá sa objavili v eocéne pred asi 40 miliónmi rokov. Na rozdiel od ostatných druhov sa mačkovité druhy vyvíjali rýchlo a už v ďalšom období, v oligocéne, sa podobali dnešným mačkám. Dnes rozoznávame tri rody mačiek: Panthera, Felis a Acinonyx. Panthera sú mačky veľké a majú na spodnej časti jazyka malú jazylku, ktorá sa voľne pohybuje a môžu vďaka nej vydávať silné zvuky. Felis sú mačky malé, majú pevnú jazylku, nemôžu teda vydávať silné zvuky. Do rodu Acinonyx patrí iba gepard, pretože má pazúry, ktoré sa nedajú úplne zatiahnuť.

Spolužitie mačky s človekom

Spolužitie mačky s človekom trvá minimálne 4 500 rokov. Počas tohto obdobia mali mačky rôzne postavenie - boli zbožňované, ale aj prenasledované a zatracované. Dnes v zažívajú v mnohých kútoch sveta svoju renesanciu aj vďaka časovej nenáročnosti pri ich chove.

Slávne mačky

Bližšie informácie v hlavnom článku: Slávne mačky
Podobne ako psy, aj mačky našli svoje uplatnenie aj v umení a niektoré jedince sú dodnes slávnejšie ako ich majitelia. V literatúre sa dodnes stretávame so slávnym kocúrom v čižmách, či mačkou Škľabkou z Alice v krajine zázrakov, do divadla chodíme na slávny muzikál Cats a v televízii sa smejeme na nešikovnosti kocúra Toma.

Mačky a slávne osobnosti

Bohumil Hrabal, namaľovaný medzi svojimi milovanými mačkami na Hrabalovej stene v Prahe-Libni
Americký spisovateľ Ernest Hemingway choval osem mačiek, Mark Twain ich mal vraj devätnásť a francúzsky kardinál Richelieu štrnásť. Počas vojny, keď Nemci bombardovali Londýn, si premiér Churchill dával okrem správ z frontu a vojenských depeší posielať aj informácie o tom, či je jeho ryšavý kocúr Jock v poriadku.
Fyzik Isaac Newton sa zaslúžil o vynález takzvaných mačacích dvierok, keď si ako chovateľ mačiek všimol, že zatvorené dvere mačky obmedzujú v pohybe.
Perzské mačky sa stali veľmi obľúbenými vo Veľkej Británii aj vďaka kráľovnej Viktórii, ktorá ich chovala a zbožňovala.
Anglický kráľ Henrich III. pri pohľade na mačky omdlieval, rímsky cisár Julius Caesar a francúzsky osvietenec Voltaire mačky neznášali a hudobný skladateľ Johannes Brahms na ne poľoval zo svojho okna.
Český spisovateľ Bohumil Hrabal choval niekoľko mačiek.

Anatómia mačky

Mačka domáca patrí svojím zoologickým zaradením medzi malé mačkovité šelmy. Má predĺžené telo, na pomerne nízkych nohách, s krátkym krkom a širokou, pomerne krátkou hlavou, stredne dlhým chvostom a krátkou, rovnou a priľahlou srsťou. U ušľachtilých plemien mačiek sú potom zámerne vyšľachtené niektoré odlišné telesné tvary a znaky.
Mačka je predátor. Jej telo je prispôsobené k lovu. Dokonale vyvinuté zmyslové orgány jej umožňujú zaznamenať korisť na väčšiu vzdialenosť a obratne ju chytiť. Telo mačky je plné sily, elegantné a dokáže vyvinúť veľkú rýchlosť a vysoko skákať. Má ostré zuby a pazúry, lapenú korisť dokáže rýchlo zabiť.

Fyziologické ukazovatele

Fyziologické ukazovatele
NázovHodnoty
Telesná teplota38-39 stupňov
Pulz100-120 úderov/min.
Dychová frekvencia20-40 nádychov/min.
Telesná hmotnosť2-10 kg v závislosti na plemene a pohlaví
Pohlavný cyklusdiestrický až polyestrický, provokovaná ovulácia
Dĺžka ruje3-7 dní
Dospievaniev 6-10 mesiaci života
Dĺžka brezivosti58-70 dní
Početnosť vrhu3-8 mačiatok
Pôrodná hmotnosť80-120 g
Počet zubovmliečny chrup 26, trvalý chrup 30
Objem krvi60-70 ml/kg hmotnosti

Vek mačky

Prepočtová tabuľka mačacích rokov na roky ľudské
MačkaČlovekMačkaČlovekMačkaČlovekMačkaČlovek
1 mesiac6 mesiacov8 mesiacov16 rokov7 rokov45 rokov14 rokov72 rokov
2 mesiace10 mesiacov1 rok18 rokov8 rokov50 rokov15 rokov74 rokov
3 mesiace2 roky2 roky25 rokov9 rokov55 rokov16 rokov76 rokov
4 mesiace5 rokov3 roky30 rokov10 rokov60 rokov17 rokov78 rokov
5 mesiacov8 rokov4 roky35 rokov11 rokov62 rokov18 rokov80 rokov
6 mesiacov14 rokov5 rokov40 rokov12 rokov65 rokov19 rokov82 rokov
7 mesiacov15 rokov6 rokov43 rokov13 rokov68 rokov20 rokov84 rokov
jhk

3-dňový kocúrik
Traduje sa, že prepočítať vek mačky na naše ľudské roky je jednoduché. Stačí vraj vynásobiť roky jej pobytu na zemi číslom 7. Skutočnosť je však iná. Rytmus dospievania mačky prebieha inak ako u človeka. V tabuľke je uvedený prepočet približného veku mačky na vek ľudský.
Mačky žijúce vonku sa priemerne dožívajú 7 až 8 rokov. U mačiek chovaných doma je priemerná dĺžka života 15 až 20 rokov. Na vek vplýva niekoľko faktorov - pohlavie mačky, životospráva, návyky a pod. Podľa štatistík sa kastrované zvieratá dožívajú vyššieho veku ako nekastrované. Zvieratá žijúce v domácnostiach sa môžu dožiť veľmi vysokého veku. Medzi chovateľmi sú známe prípady extrémne starých mačiek.

Mladosť

Malé mačiatka sa rýchlo vyvíjajú. Skutočne zrelé pre úplné odstavenie a odovzdanie novému majiteľovi sú vo veku 10 až 12 týždňov. Od narodenia po tento vek sa z bezbranného novorodeného mačiatka stane zvieratko schopné samostatného príjmu všetkých druhov potravy a má zafixované hygienické návyky. Tiež je navyknuté na človeka a vytvorilo si vzťah k iným mačkám a prípadne iným zvieratám. Okolo 3 mesiacov veku mačiatka sa predtým úzkostlivá mačka prestáva o mačiatka starať a núti ich k samostatnosti. Nasleduje obdobie rýchleho rastu. Malá mačka je zvedavá, rýchlo sa učí. Dotvára sa sfarbenie srsti a v tomto období môže dôjsť k dočasnej strate harmónie telesnej konštrukcie mačky. Okolo 5 mesiaca mačiatko mení zuby, väčšinou nenápadne a bez väčších ťažkostí. Detstvo končí zavŕšením pohlavnej dospelosti. U mačky sa prejaví prvou rujou a kocúr začína značkovať svoje teritórium. Po búrlivom období mladosti vyznačujúcom sa rýchlym vývojom nasleduje produktívny vek mačky, ktorý sa z ľudského hľadiska vyznačuje pomalším starnutím.

Mačky začínajú pomaly starnúť po 10. roku života. Pokiaľ mačka netrpí nejakou chorobou, staroba sa u nej extrémne neprejavuje. Neskôr sa začínajú objavovať problémy s chrupom. Vo väčšej miere sa objavuje zubný kameň, oslabuje sa zrak, sluch aj čuch. Mačky pomaly strácajú silu a viac pospávajú. Staré mačky bývajú citlivé na zmenu prostredia a iné stresy.

Povaha

Popísať povahu mačky nie je ľahké. Existujú mačky temperamentné, flegmatické, cholerické, odvážne aj bojazlivé, náladové aj priateľské. Mačka však nie je samotárske zviera a potrebuje nadväzovať sociálne kontakty so svojím okolím. Aj medzi mačkami existujú samotárske jedince, mačka je však spoločenské zviera, čo je už dávno dokázané. U voľne žijúcich mačiek existuje zložitá sociálna štruktúra a prebiehajú rôznorodé sociálne interakcie.

Sociálne správanie


Mačky prespia väčšinu dňa
Mačka je individualista. Sama sa rozhoduje, v koho spoločnosti bude tráviť čas. Je ťažké stanoviť jej hranice, alebo ju v niečom obmedzovať. Na rozdiel od mačkovitých šeliem je mačka domáca vďaka niekoľkým storočiam spolužitia s človekom naučená vytvárať sociálne väzby so svojím okolím. Mačky žijúce polovoľne vytvárajú menšie skupinky zložené z príbuzných samíc, ich mláďat a jedného, prípadne dvoch kocúrov - ide teda o matriarchát.
Kocúry sa po dosiahnutí pohlavnej dospelosti zvyknú zo spoločenstva vytratiť, mačky však ostávajú v revíre svojej matky a rozširujú skupinu. Vychovávajú spoločne mláďatá a vyháňajú votrelcov, sú však tolerantnejšie k dospelým kocúrom, keďže tí sú agresívnejší a väčší. Okrem toho nepredstavujú pre mačky konkurenciu a sú vhodnými partnermi na párenie. Mačky jedného spoločenstva sa delia o stravu, ktorú im poskytne človek, lovia však sólovo. Priplížia sa na lúke, poli, či v lese ku svojej obeti a skokom na ňu ju ulovia a usmrtia. Dospievajúce mačky sa zvyknú so svojou korisťou hrať (ak majú aj iný zdroj potravy).
Mačky sú pokojné zvieratá, ktoré prespia väčšinu dňa. Pohybujú sa potichu a človek veľakrát o nich ani nevie. Samozrejme, že mačiatka sú divoké a hravé. Po prekonaní obdobia dospievania sa však upokoja. Voľne žijúce mačky koncentrujú svoju energiu na lov a prípadné boje. Mačka žijúca v zajatí však nemá možnosť lovu a tak musí svoju nahromadenú energiu vybiť inak - hrou so svojim majiteľom a šplhaním sa po škrabadle, či inom vhodnom mieste. Domáci maznáčik si zvyčajne vytvorí pevný a nežný vzťah ku svojmu majiteľovi.

Komunikácia


Spokojná mačka

Mňaukajúca mačka
uztr

Zívajúca mačka
Mačky podobne ako ľudia nekomunikujú iba pomocou zvukov, ale aj postavením tela a chvosta, či mimikou. Postavenie uší, či rozšírenie alebo zúženie zreničiek tiež naznačujú duševné rozpoloženie mačky. Nezastupiteľným komunikačným prostriedkom sú tiež pachy produkované žľazami, ktoré mačky zanechávajú na ľuďoch, rastlinách a predmetoch otieraním, škriabaním a rozprašovaním moču.



Anatómia mačky - kostra a iné

25. března 2010 v 19:25 | mačkyca ♥



Kostra a chrup


O ohybnosť, rýchlosť a pohyblivosť mačky sa stará 244 kostí  a 512 svalov. Chrbticu tvorí 7 krčných, 13 hrudných, 7 bederných stavcov, kosť krížová (3 stavce zrastené) a 20 až 26 stavcov chvosta. U bezchvostých mačiek stavce chvosta chýbajú, alebo sú vyvinuté len prvé štyri. Stavce chrbtice sú spojené tak, že mačka sa dokáže prakticky ohnúť až o 180 stupňov.
Mačka došľapuje na spodné plochy prstov, ktoré majú pružné vankúšiky. Tie umožňujú mačke elegantnú a hlavne tichú chôdzu. Prsty a vankúšiky sú v chovateľskej terminológii označované spoločne "labka alebo tlapka". Na hrudných končatinách má mačka po päť a na panvových po štyri zatiahnuteľné pazúry. S výnimkou geparda vedia všetky mačkovité šelmy zatiahnuť pazúry. Sťahovací mechanizmus sa skladá z dvoch elastických väzov, ktoré spájajú konce dvoch prstových kostí. Napnutý väz drží pazúr stiahnutý pod kožou. Stiahnutie šliach zapríčiní vystrčenie pazúrov a súčasné znehybnenie kĺbu. Pazúriky na predných labkách si mačky obrusujú pravidelným škriabaním, hlavne o drevené predmety, v prírode sú to stromy. Pazúriky na zadných labkách si mačka skracuje ohryzovaním. Americkí veterinári operatívne odstraňujú pazúry doma chovaných mačiek, čo však niektoré organizácie nepovoľujú a v Európe je takýto zákrok klasifikovaný ako týranie a kruté mrzačenie zvieraťa.
Kostra mačky sa skladá z kostí lebky, chrbtice, rebier s hrudnou kosťou a z kostí končatín. Udáva v podstate tvar tela zvieraťa a chráni vnútorné, životne dôležité orgány proti vonkajším vplyvom. Jej stavba umožňuje svalom a šľachám ekonomicky využívať silu na pohyb. Pákovitá stavba panvových končatín a silné chrbtové svaly dávajú mačke schopnosť okamžite vyvinúť rýchlosť či skočiť. Táto rýchlosť je však krátkodobá, dlhšie trvajúci vysoký výkon nie je pre mačku fyziologicky možný.
Lebka mačky je stredne dlhá, s dobre vyvinutou mozgovňou a silnými čeľusťami. V hornej čeľusti má mačka 16, a v dolnej 14 trvalých zubov. Pravidelný skus je kliešťovitý, to znamená, že rezné plochy rezákov spodnej čeľuste sa dotýkajú rezných plôch rezákov hornej čeľusti, ako čeľusti klieští. Pri posúvaní pravidelnosti skusu u šľachtených plemien mačiek je povolená tolerancia v skuse rezákov do 2 mm. Ak je vzdialenosť rezných plôch rezákov väčšia ako 2 mm a rezáky spodnej čeľuste sú pred rezákmi hornej čeľuste, označujeme to ako predkus, a naopak je to podkus. Oba tieto stavy sú chybou, ktorá môže byť dedične podmienená a v chove je nežiaduca.
Mliečny chrup mačky má 26 zubov. Mačiatka sa rodia bezzubé a mliečne zuby sa im prerezávajú vo veku 10 až 30 dní. Výmena mliečneho chrupu za chrup trvalý začína po treťom mesiaci a končí sa asi v šiestom mesiaci. Trvalý chrup mačky má 30 zubov.




Zmyslové orgány


Mačací čuch je vyvinutejší ako čuch človeka

Zmyslové orgány sú zložitý aparát, ktorý slúži regulačným systémom organizmu. Zmyslové orgány prijímajú podnety z vonkajšieho prostredia a vo forme nervových podnetov ich sprostredkúvajú do mozgu a miechy, ktoré ich spracúvajú. Podľa druhu a intenzity podnetu organizmus reaguje. Najlepšie vyvinutým zmyslom mačky domácej je nepochybne zrak, za najmenej vyvinutý zmyslový orgán sa považuje jej chuť.



Zrak

Oko mačky má veľmi podobnú stavbu ako oko ľudské. Na rozdiel od človeka má však mačacie oko niekoľko dôležitých modifikácií, ktoré mačke umožňujú vnímať veci inak, ako nám. Nemôže napríklad pohybovať očami tak ako človek (zorné pole mačky je približne 205 stupňov, zatiaľ čo u človeka je to až 220 stupňov). Namiesto toho má však viac vyklenutú rohovku ako človek, čo sa odráža na kvalite videnia a tiež je schopná viac otáčať hlavou. Traduje sa, že mačka vidí rovnako dobre cez deň ako v noci. Nie je to však pravda. V absolútnej tme nevidí o nič viac ako človek, je však schopná veľmi dobre vidieť aj za šera. Vďačí za to špeciálnym bunkám nachádzajúcim sa na cievnatej vrstve za sietnicou (tzv. tapetum lucidum), ktoré sú schopné odrážať aj najmenšie množstvo svetla. Táto vlastnosť mačacieho oka sa prejavuje jeho charakteristickým zlatým či zeleným žiarením v tme. Ďalšou príčinou, prečo mačka výborne vidí, je schopnosť zornice výrazne meniť svoju veľkosť. Pri intenzívnom svetle má zornica štrbinový tvar a za šera pokrýva zornica takmer celú plochu dúhovky. To umožňuje maximálny vstup svetelných lúčov do oka. Mačka má na rozdiel od človeka aj tzv. tretie viečko, známe aj ako žmurka, ktoré zvlhčuje oko a mačka preto nemusí neustále žmurkať.



Sluch

Sluch je po zraku ďalším veľmi dobre vyvinutým mačacím zmyslom. Ucho sa skladá z ušnice, vonkajšieho zvukovodu, stredného ucha s kostičkami a z vnútorného ucha, v ktorom je uložený tiež statokinetický receptor (pozri #Zmysel pre rovnováhu). Pohyb ušníc zabezpečuje 27 rôznych svalov a mačka tak môže zatočiť ucho smerom k zdroju zvuku bez toho, aby musela otáčať hlavu. Mačka počuje zvuky od 30 do 45 kHz, niektoré pramene uvádzajú dokonca 65 kHz. Rozdiel medzi mačacím a ľudským sluchom je badateľný najmä pri vyšších tónoch: človek zachytí maximálne tón s kmitočtom 20 kHz. Biele mačky s modrými očami bývajú však často hluché. Na vine sú génové predispozície, ktoré sa objavujú v kombinácii bielej srsti s modrými očami.



Hmat

Hmat je u mačky vysoko vyvinutým zmyslom. Sprostredkovávajú ho receptory uložené v hlbokej vrstve kože. Najviac receptorov sa nachádza v labkách, ktoré mačka používa na ohmatanie neznámych predmetov. Mačacie receptory na teplo znesú vyššiu teplotu ako receptory ľudské. Dôležitými hmatovými orgánmi mačky sú hmatové chlpy, ľudovo nazývané fúzy. Nachádzajú sa nielen na tvári mačky, ale aj na predných labkách. Tieto chlpy sú vybavené citlivými nervami. Sú citlivé nielen na dotyk, ale aj na vibrácie, či dokonca zmeny v tlaku vzduchu a zmeny teploty. Mačka im pravdepodobne vďačí aj za jej doteraz nevysvetlenú schopnosť predpovedať zemetrasenie, výbuch sopky, či tornáda.



Čuch

Mačka sa pri love nespolieha na čuch v takej miere ako pes, so svojimi 200 miliónmi čuchovými receptormi nachádzajúcimi sa na čuchovej sliznici však má lepšie vyvinutý čuch ako človek. Tento zmysel má tiež dôležitý význam v sociálnej sfére mačacieho správania. Prvým blízkym kontaktom medzi dvoma mačkami je vzájomné oňuchávanie. Po stranách hlavy, na brade, perách a chvoste má mačka pachové žľazy. Otieraním sa o predmety, rastliny, stromy si značkuje svoje teritórium. Človek tieto pachové stopy necíti, na rozdiel od pachových stôp, ktoré zanecháva kocúr pomocou svojich análnych žliaz. Okrem čuchania dokáže mačka vetriť. Vetrenie (tzv. flémovanie) je vnem týkajúci sa čuchu a chute. Má význam pre potravinové a sexuálne vnemy. Tento vnem môže mačka používať vďaka tzv. Jacobsonovmu orgánu. Vetriaca mačka vyzerá zvláštne - má otvorenú tlamu a pysky stiahnuté vzad. Najčastejšie je možné vetriacu mačku spozorovať v ruji. Najpríjemnejšiu vôňu pre mačky vydáva rastlina zvaná kocúrik obyčajný (Nepeta cataria L.). Obsahuje olej, ktorý je chemicky príbuzný s látkou, obsiahnutou v samičom moči a preto priťahuje kocúrov, ktorí sa v rastline váľajú a naťahujú ako v extáze. Valeriána (Valeriana sp.) má na kocúrov podobné účinky.



 Zmysel pre rovnováhu


Mačka na strome
Mačky majú väčší zmysel pre rovnováhu ako ľudia, pretože sú schopné rýchlo spracovať prichádzajúce impulzy a zareagovať. K udržovaniu rovnováhy používa mačka chvost, ktorý jej slúži podobne ako človeku chodiacemu po lane jeho palica. Mačka má v uchu tzv. statokinetický receptor, ktorý dáva mozgu informácie o polohe tela mačky. Preto dokáže mačka pri páde z výšky vo väčšine prípadov dopadnúť na všetky štyri labky. Tento zmysel majú vyvinutý už novorodené mačiatka. Keďže však pre plné využitie orgánu mačka potrebuje zrak, potrebné reflexy sa plne vyvinú až po otvorení očí.



Chuť

Chuť je vraj najslabšie vyvinutým mačacím zmyslom. Väčšina chovateľov mačiek by však s týmto názorom polemizovala, pretože mačka má často veľmi maškrtný jazýček a rozozná svoje obľúbené jedlo. Hovorí sa, že mačka nemá receptory pre sladkú chuť a tak ju nedokáže vnímať.



Vnútorné orgány

 Dýchacie orgány

Dýchacie orgány mačky slúžia nielen na dýchanie, ale tiež ako dôležitý termoregulačný aparát. Pri dýchaní sa ochladzuje krv prúdiaca v cievach stien dýchacích ciest. Mačka v pokoji má dýchaciu frekvenciu 30 až 50 vdychov za minútu. Pri námahe, teple a chorobe sa frekvencia zvyšuje.



Obehová sústava

Srdce mačky je štvorkomorové a jeho frekvencia tepu sa pohybuje medzi 100 až 140 tepmi za minútu. Mačacia krv má v porovnaní s ľudskou s vyššiu zrážanlivosť. Obsahuje viac červených a bielych krviniek. Okysličená krv prúdi tepnami do rôznych častí tela. Odkysličenú krv vedú žily späť k srdcu. Krv sa okysličuje v pľúcach. 15 až 20 % krvnej kapacity potrebuje mačka na okysličenie mozgu. V prípade, že mačka musí utiecť, až 90% krvi okysličuje vnútorné orgány a krv určená pre okysličenie mozgu je použitá na okysličenie svalov.



Zažívacie orgány

Na začiatku tráviacej sústavy stojí tlama. Okrem zubov sa v tlame nachádza svalnatý jazyk. Jeho povrch je drsný, pretože sa na ňom nachádza množstvo drsných papíl, ktorými sa potrava posúva smerom do hltanu. Jazyk slúži mačke tiež na čistenie srsti. Vzhľadom k jeho drsnému povrchu funguje ako kefa. Tráviaca sústava mačky je uspôsobená na trávenie mäsa a preto je u mačky črevo kratšie ako u všežravých živočíchov. Žalúdok mačky má tvar písmena U a v plnom stave je veľký asi ako ľudská päsť. V žalúdku sa tvoria žalúdočné kyseliny, ktoré okamžite zrazia mlieko. To je potom pre mačku ťažko stráviteľné a preto je lepšie dávať mačke piť výlučne vodu. Živiny a natrávené potraviny sa vstrebávajú v tenkom čreve, dlhom okolo 1 až 1,5 metra. V hrubom čreve sa zo zvyškov potravy vstrebáva voda a konečníkom sa raz až dvakrát denne vylučuje polotuhý trus.



Močové orgány

Močové orgány tvoria dve obličky, močovody, močový mechúr a trubica. Obličky majú funkciu filtračného zariadenia, ktorým sa z organizmu vylučujú nečistoty látkovej výmeny. Zdravá mačka močí spravidla 2 až 3krát denne. Obvyklé množstvo moču je 100 až 200 mililitrov denne. Kocúr má dlhú a úzku močovú trubicu, čo niekedy zapríčiňuje problémy pri močení.



 Pohlavné orgány

Pohlavné ústrojenstvo u kocúra tvoria semenníky uložené v miešku. Niekedy sa vyskytuje chyba, pri ktorej jeden, či oba semenníky nezostúpia pri vývoji z brušnej dutiny. Takáto chyba sa nazýva kryptorchizmus. Nevedie k neplodnosti kocúra, ide však o dedičnú chorobu a takýto kocúr musí byť vyradený z chovu. Pohlavné ústrojenstvo mačky tvoria vaječníky uložené v brušnej dutine. Mačacia maternica má tvar písmena Y. Vývoj plodov prebieha v relatívne dlhých rohoch maternice.



 Žľazy s vnútorným vylučovaním

Tieto žľazy sú súčasťou regulačného mechanizmu látkovej výmeny, rastu, pohlavných funkcií a iných telesných pochodov mačky. Vylučujú hormóny do krvi. Medzi žľazy s vnútorným vylučovaním patrí hypofýza, štítna žľaza, nadobličky, pankreas, vaječníky a semenníky.


Mozog

Mačací mozog váži okolo 26 až 32 g a tvorí tak asi 1% váhy mačky. Frontálny lalok riadi pohybový aparát, temenný a tylový lalok riadia zmyslové orgány a vyhodnocujú prijaté informácie z týchto orgánov. Za správanie a pamäť zodpovedajú spánkové laloky. Malý mozog riadi motoriku.


Srsť

Srsť chráni mačku pred nepriazňou vonkajšieho prostredia - nielen pred zimou a teplom, ale aj proti vlhkosti. Srsť voľne žijúcich mačiek je dokonale prispôsobená vonkajším podmienkam. V lete je srsť redšia, v zime veľmi hustá, takže chráni mačku aj pred mrazom. Preto dokážu aj mačky v severských krajinách žiť celoročne vonku. Stačí, ak majú k dispozícii suchý, záveterný a pokojný kútik.
Srsť mačky sa skladá z dvoch druhov srsti a to podsady a krycích chlpov. Hustotu srsti určuje prostredie, v ktorom mačka žije. Mačky žijúce v byte ju majú redšiu ako mačky voľne žijúce. Funkčnosť (ochrana proti vonkajšiemu prostrediu) a hebkosť srsti zabezpečujú tukové žľazy, ktoré ju premasťujú.
Poznáme 15 základných farieb srsti u mačiek. Od čiernej, cez čokoládovú, modrú, lilavú, krémovú, červenú, čiernokorytnačinovú, modrokorytnačinovú, škoricovú až po bielu. Srsť sa líši nielen farebne, ale aj kresbou - mramorovaná, tigrovaná, bodkovaná. Chlp nemusí byť jednofarebný. Môže byť krúžkovaný, alebo mať inú farbu na konci, farba môže byť kombinovaná so striebornou či zlatou.
Domáce mačky sa vyskytujú prakticky v akýchkoľvek farebných kombináciách. V Európe nájdeme na ulici väčšinou murované, jednofarebné či rôzne škvrnovité. V Ázii a Afrike zasa nájdeme skôr domáce mačky so siamskými odznakmi (biele mačky s odznakmi na končatinách, tvári, ušiach a chvoste v rôznych farbách).







zdroj : wikipedia.sk - ak si si našiel/našla niejake chyby napíš do komentárov.

Chovateľské stanice

21. března 2010 v 19:58 | mačkyca ♥ |  news
Rozhodla som sa , aby som tu dávala chovateľské stanice ( zdroj bude časopis mačka ) .Veľa ľudí by asi ocenilo, keby som tu dávala také články - chovateľské stanice vo svete . Pri článku vždy bude :
kde sa nacházda
mačiatka, mačky , kocúry
web - ak má
a niejake fotky ...... no pokusím sa


Prvý článok bude o chvíľku.

bleskovka č. 2

20. března 2010 v 16:13 | mačkyca ♥ |  Bleskovky
POdľa vás má mačka koľko prstov ?





kto napíše správnu odpoveď má diplom.

čo sa stalo v Piatok

20. března 2010 v 16:10 | mačkyca ♥


Príbeh - záhradka



Ako vždy chodíme na záhradku kŕmiť mačky. No viete , ja ich doma nemám tak ich mám na chate - v záhradke.
Hneď ako prídeme na nich zavolám a oni už sa zbiehajú. Myslela som si, že budú šťastné a veselé, že sme vobec prišli. My sme prišli a nikde nič. BOl tam sused , ktorý tiež obľubuje mačky, dáva im jesť, no proste stará sa o nich ako my. Ja som volala, volala a oni nič. Už som aj mala strach že neprídu a ....... Náš kocúr išiel asi 1 krok za minutu. Mal také veľke brucho ako sud. PO chvíľke aj murko : tieč ako lopta " dobiehal až k miske. dali sme mu čarstvé maso a on nič.

Inokedy keď bolo také maso na seba vrčali. NIkto sa po mase ani len okom nepozrel, len náš murko - si zo slušnosti trochu dal, aby sa nepovedalo , že sme tu nešli zbytočne.


Odvtedy už ani tak často nechodíme, veď už keď neni sneh , majú svoje myšky. :-)))

plemená mačiek aj s foto 2 ( pokračovanie )

20. března 2010 v 15:57 | mačkyca ♥ |  Plemená mačiek

Siamska mačka

  • skupina podľa FIFE: siamske a orientálne
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: inteligentná, živá

Siamska mačka patrí medzi najstaršie plemená na svete. Prvé podobizne týchto mačiek sa nachádzajú v knihe básní o mačkách zo 14. storočia, uchovanej v národnej knižnici v Bangkoku. V anglicky hovoriacich krajinách sa tieto mačky objavili v druhej polovine 19. storočia. Niekoľko jedincov bolo vystavených v Crystal Palace v Londýne v roku 1871. Je zaznamenané, že dve mačky, Pho a Mia, doviezol v roku 1884 Sir Owen Gould, britský konzul v Bangkoku, domov do Londýna. Prvý štandard bol vypracovaný britskou GCCF už v roku 1892. Prví jedinci boli dovezení do USA už v roku 1890, veľkú popularitu dosiahli siamky okolo roku 1920. Vývoj plemena k extrémne štíhlym jedincom trvá dodnes.

Sibírska mačka

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 4-9 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná,má rada spoločnosť

Údajne v roku 1984 nemeckí pracovníci plynovodov priviezli sibírske mačky do Berlína a Lipska, a tak položili základný kameň nemeckého chovu. Bývalá NDR hrala v propagácii sibírskych mačiek veľkú úlohu. Pretože dovoz polodlhosrstých mačiek zo západných krajín bol politicky, organizačne i finančne takmer nemožný, boli tak sibírske mačky pre záujemcov o chov veľmi vítanou náhradou. Prvými registrovanými chovateľmi týchto mačiek boli Betti a Hans Schulzovi z Berlína, ktorí svoj chov založili na mačkách z Leningradu. Zväz záhradkárov a chovateľov drobného zvieratstva (VKSK) uznal sibírsku mačku 1. januára 1987 za samostatné plemeno a vydal i provizórny štandard. Prvé sibírky doviezla do Spojených štátov amerických v roku 1990 Elizabeth Terrell. Ešte toho istého roku odchovala prvé mačiatka na americkom kontinente. TICA ich uznala ako plemeno v roku 1998. Postupne si sibírske mačky prerážali cestu do celej západnej Európy. Dodnes sa chovajú v Nemecku, Francúzsku, v Španielsku, predovšetkým v kluboch organizovaných vo WCF. FIFe ich ako samostatné plemeno uznala v roku 1997.


Snowshoe

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, priateľská

Počiatky plemena snowshoe (snežné topánočky) sú dobre zmapované. Je spojené s menom Dorothy Hinds-Daugherty, jej chovateľskou stanicou siamskych mačiek Kensing a mestom Filadelfia v USA. Bolo to v šesťdesiatych rokoch minulého storočia. Cieleným krížením siamok s americkými krátkosrstými, skôr s domácimi mačkami s pravidelnou bielou škvrnitosťou, sa neskôr zaoberalo viacero chovateľov. O propagáciu a vytvorenie prvého štandardu tohto nového plemena, ktoré nieslo znaky ragdolov i starých typov siamskych mačiek (v Európe nazývanými mačky thajské), sa zaslúžila predovšetkým pani Vikki Olander. Usilovná chovateľská práca a sústavná propagácia plemena priniesli výsledok vo forme oficiálneho uznania. Na začiatku osemdesiatych rokov to bola kanadská CCF, neskôr TICA, v roku 1990 CFA a pomerne konzervatívna FIFe ich uznala až na generálnom zasadaní v roku 2003 v Amsterdame.

Sokoke

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Toto africké krátkosrsté mačacie plemeno so zaujímavou kresbou objavila pre svet v roku 1970 Angličanka Jeti Slater žijúca v Keni. Bolo to na mieste zvanom Watamu v blízkosti lesa Sokoke. Na svojej záhrade našla mačiatka, ktoré sa podobali mačke divokej. Mačiatka si ponechala, a časom sa jej chov rozrástol. V roku 1980 si dve nepríbuzné mačiatka odviezla do Dánska rodená Kanaďanka Gloria Moldrup. V roku 1983 bolo plemeno uznané ako "experimentálne" pod menom africká mačka. V roku 1992 ju FIFe uznala ako samostatné plemeno a dostala meno sokoke.

Somálska mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-5.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 2xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: pokojná, ale extrovertná

Somálska mačka je dlhosrstou varietou mačky habešskej. Meno plemena bolo odvodené od Somálska, krajiny susediacej s Etiópiou (Habešom). Táto africká krajina nemá však s pôvodom tohto plemena nič spoločné. Je to umelo vytvorené plemeno, ktoré vznikalo z dlhosrstých potomkov habešských mačiek. Prvý raz bola takáto mačka vystavená v roku 1965 v Austrálii, v tom istom čase zároveň v Kanade. Od roku 1969 ich začala cielene šľachtiť chovateľka z New Jersey Evelyn Maguerová. Americká CFA somálske mačky uznáva od roku 1978, FIFe od roku 1982.

Sphynx

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: starosť o bezsrstú mačku
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná, pokojná

Už na konci 19. storočia bolo v Mexiku v obľube, síce len na krátky čas, plemeno nazývané mexická bezsrstá mačka. A existujú dohady, že bezsrsté mačky mali už Aztékovia. "Nahý" gén majú údajne vo svojej genetickej výbave mnohé krátkosrsté mačky v Mexiku i v Spojených štátoch amerických. Správy o občasnom narodení bezsrstej mačky tejto teórii prajú. Prvý sfynx sa objavil v roku 1966 vo vrhu obyčajnej mačky Elizabeth v Ontariu v Kanade. Základom európskych línií sú sfinxovia z kanadského Ontaria, ktorých na konci 70. let minulého storočia doviezli do Holandska. Mnohé z týchto mačiek sú obohatené americkými predkami. Od roku 1980 uznáva kanadského sfinxa ako samostatné plemeno americká TICA a britská GCCF. Medzinárodná organizácia FIFe ich uznala až na svojom jubilejnom 50. generálnom zasadaní v roku 2001.

Turecká angorská mačka

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: vitálna, hravá, spoločenská

Turecká angora patrí k tým plemenám, ktoré vzišli z prírodnej populácie. Prvé mačky boli privezené do Európy už v 16. storočí z Turecka. Existujú doklady o tom, že po starých námorných cestách spojujúcich Prednú Áziu s Európou, sa turecké angory dostali na palubách obchodných lodí na južnú Ukrajinu, do Francúzska a Anglicka. Boli obľúbenými zvieratami na kráľovských dvoroch. Pôvodné mačky upadli v priebehu rokov do zabudnutia, záujem o ne opäť vzrástol až v minulom storočí po druhej svetovej vojne. Plemeno oživili americkí chovatelia, ktorí dovážali zvieratá priamo z ankarskej zoologickej záhrady. Prvá bola v roku 1954, prvý chovný pár v roku 1962. Americkí chovatelia v chove používali len mačky z krajiny pôvodu. Vyšľachtenie do modernej podoby bolo v roku 1970 ocenené registráciou u CFA a v roku 1973 uznaním bielej tureckej angory za samostatné plemeno. V Európe bola turecká angora prvý raz vystavená v roku 1959 vo Švédsku. Neskôr sa objavila na výstavách v Nemecku, Švajčiarsku a v Československu. FIFe ju uznáva od roku 1988.

Turecká van

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-8 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: vitálna, hravá, spoločenská

Toto starobylé plemeno pochádza z juhovýchodného Turecka, z Anatólie, od jazera Van. Podľa miesta pôvodu dostalo aj meno. Prvé mačky tohto plemena priviezla do Európy britská cestovateľka a chovateľka Laura Lushington v roku 1955. Títo jedinci sa stali zakladateľmi európskeho chovu. Prvý štandard tohto plemena bol uznaný anglickou GCCF v roku 1969, o dva roky neskôr ho uznala i FIFe. Prvé turecké Van sa dostali do Spojených štátov amerických až v roku 1982 a boli uznané organizáciami CFA i TICA.






zdroj : whiskas.sk

PLemená mačiek ,aj s foto

18. března 2010 v 20:58 | mačkyca ♥ |  Plemená mačiek

Americká kučeravá mačka

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 2xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Americký curl, prekladaný ako americká "kučeravá", je nápadný svojím zjavom. Toto plemeno vzniklo chovateľským podchytením prirodzenej mutácie. Nájdenej mačke Shulasmith sa v Kalifornii v roku 1981 narodili s neznámym kocúrom štyri mačiatka. Dve z nich mali neobvykle dozadu stočené ušné ušnice. Takéto mačiatka sa rodili aj v ďalších vrhoch. Curlovia sa prvý raz objavili na výstave v Palm Springs v októbri roku 1983. Už v roku 1987 organizácia TICA vypracovala štandard nového plemena, od roku 1993 toto plemeno uznáva i CFA. Curl sa chová už aj v Európe, FIFe ho uznáva od roku 2002.

Balineská mačka

  • skupina podľa FIFE: siamske a orientálne
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: rezervovaný
  • povahové vlastnosti: temperamentná, hravá

Ide o dlhosrstú mutáciu siamskych mačiek, ktorá sa v Spojených štátoch amerických objavila v 40. rokoch minulého storočia. Polodlhá srsť týchto mačiek, jemná a hodvábna, na tele stredne dlhá a o niečo dlhšia na golieri, pleciach a chvoste, je založená recesívne, preto ďalšie šľachtenie muselo prebiehať už premyslene. Prvá zámerne vyšľachtená balineska, v tom čase nazývaná dlhosrstá siamka, sa narodila v Kalifornii v roku 1955. Americké organizácie CFA a TICA uznali balinesky v roku 1970, FIFe v roku 1972.

Barmská mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, náročná

Mačka podobná barmskej bola údajne popísaná a vyobrazená v prastarej Knihe básní o mačkách. Nazýva sa tam Supalak alebo Thong daeng. Podľa najrôznejších prameňov boli tieto hnedé mačky považované za posvätné. A práve takáto bola v roku 1930 dovezená z Rangúnu do Kalifornie. Jej mačiatka stáli pri zrode moderného plemena - barmskej mačky. Možno boli do Ameriky dovezené ešte ďalšie mačky. Isté je, že v roku 1936 už bolo plemeno natoľko prešľachtené, že ho oficiálne uznala CFA. Do Anglicka bola barmská mačka dovezená a neskôr uznaná až po druhej svetovej vojne.

Bengálska mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 4-9 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: temperamentná

Na začiatku šesťdesiatych rokov 20. storočia došlo v USA k prvému plánovanému spáreniu medzi domácou krátkosrstou mačkou a divokou mačkou bengálskou. Oba mačacie druhy majú po 38 chromozómov. Narodené mačiatka boli dôkazom toho, že párenie oboch týchto mačacích druhov je možné. Tieto kríženia iniciovali americkí genetici, pretože sa zistilo, že divoké bengálky nemajú v štruktúre svojej DNA gén mačacej leukémie. Nezaobišlo sa to bez problémov. Takmer neriešiteľným úskalím bola skutočnosť, že mačiatka z prvej generácie sa nedali skrotiť a všetci samčí potomkovia boli stopercentne neplodní. Až v roku 1981 promovaná genetička Jean Millová z Arizony tento chovateľský experiment zopakovala s vedomím, aké úskalia takéto šľachtenie prináša. Do nových línií boli prišľachtené aj iné plemená, siamky, egyptské mau a barmy. Bengálske mačky ako prvá uznala TICA v roku 1983.

Birma

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-4.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná,má rada spoločnosť

Bájna legenda, ktorá toto plemeno sprevádza, hovorí o vernom kocúrovi Sinh, ktorý údajne žil v barmskom kláštore so starým lámom Mun Ha. Po jeho smrti sa on i ďalšie mačky farebne prevtelili. Skutočný pôvod týchto mačiek nie je úplne jasný, v Barme totiž neexistuje dôkaz výskytu mačiek s takýmto fenotypom. Predpokladá sa, že táto krásna mačka bola vyšľachtená krížením mačiek siamskych, perzských a domácich mačiek s bielymi ponožkami. Za kolísku tohto plemena sa považuje Francúzsko. Literatúra uvádza, že prvú čiernohnedú birmu Poupée de Madalpour predviedol v Paríži v roku 1926 istý Leotardi z južného Francúzska. O tieto mačky vznikol záujem i v ďalších krajinách Európy. Do Spojených štátov boli dovezené v roku 1959, do Veľkej Británie v roku 1965, v roku 1969 boli zaznamenané vo Švédsku, v roku 1970 v Dánsku.

Britská mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 4-9 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Britské krátkosrsté mačky boli vyšľachtené v Anglicku z pouličných mačiek na konci 19. storočia, a hneď od počiatku sa objavovali na výstavách. Šľachtenie bolo orientované na robustnejší typ zvierat. Uplatnením perzských mačiek v ďalšom šľachtení sa vytvárala kvalita srsti, robustnosť tela a zároveň sa rozšírila paleta farieb. Ich popularitu však na dlhé roky zatienili samotné mačky perzské a farebne atraktívne siamky. Až v päťdesiatych rokoch minulého storočia bolo toto plemeno vo Veľkej Británii výberovou plemenitbou v pôvodnom type opäť vzkriesené. V roku 1977 došlo k oddeleniu mačiek kartúzskych od britských modrých a v roku 1981 k oddeleniu britských od európskych. V tomto roku bol vypracovaný a uznaný samostatný štandard FIFe.

Burmilla

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Burmily vznikli vo Veľkej Británii, kolíske chovateľstva. V roku 1981 došlo v britskej chovateľskej stanici Astahazy pani Mirandy Bickford-Smith k nechcenému nakrytiu lila barmskej mačky mladým perzským kocúrikom striebristej farby. Po odborných genetických konzultáciách došlo nielen k zopakovaniu krytia, ale boli vytvorené aj podobné chovné páry. Rodili sa zaujímavá mačiatka a šľachtenie dostávalo oficiálne "požehnanie". Pod hlavičkou GCCF založila pani Miranda v roku 1985 "Asians" klub, ktorý sa zaslúžil o to, že táto britská organizácia uznala burmilu v roku 1995 za samostatné plemeno a zaradilo ju do skupiny ázijských mačiek. Ďalšia britská organizácia CA, ktorá je od roku 1990 členom FIFe, organizuje chovateľov burmíl v Burmilla Cat Club. Zakladajúcimi členkami boli Barbara Gazzaniga a Theresa Clark. Tie formulovali chovný program a štandard plemena v podobnom znení, ako ho poznáme teraz. FIFe uznáva burmilu od roku 1995.

Devon rex

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, spoločenská

Prví jedinci tohto plemena s kučeravou srsťou boli objavení v roku 1960 v devonskom grófstve neďaleko Buckfastleightu. Je zaznamenané, že prvé kučeravé mačiatko, kocúr Kirlee, sa narodil zo spojenia domácej mačky korytnačej s polodivokým kocúrom typu rexe. Spontánny výskyt týchto rexov vzbudil medzi chovateľmi mačiek obrovský záujem. I preto sa kocúr Kirlee stal praotcom devonrexov. Ako samostatné plemeno ho FIFe uznalo v roku 1967. I keď byli Devon rexi v USA známi od roku 1979, CFA i TICA ich uznáva až od roku 1988.

Egyptská mau

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Toto vzácne mačacie plemeno je podľa milovníkov mačiek priamym potomkom posvätných mačiek zo starého Egypta. Bodkovaná kresba egyptskej mau nevznikla, na rozdiel od ostatných domestikovaných mačiek, plánovaným krížením, ale existovala od pradávna. Egyptská mau je podľa zasvätených jedným z najstarších plemien mačiek na svete a mačkou, ktorá bola v Egypte vysoko vážená už dávno pred naším letopočtom. Rôzne vyobrazenia mačiek, ktoré sa našli v priebehu vykopávok v Egypte, skutočne vykazujú veľkú podobnosť s egyptskou mau. Prví jedinci tohto plemena boli dovezení do USA priamo z Egypta ruskou emigrantkou Natáliou Trubeckou v 50. rokoch minulého storočia. Pod hlavičkou chovateľskej stanice Fatima šľachtila toto plemeno vo farbách strieborno a bronzovo bodkovanej a dymovej. Oficiálneho uznania v USA sa tieto nádherné mačky dočkali v roku 1968, Európa ich vzala na milosť až v roku 1993.

Európska krátkosrstá mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, priateľská

Domáce mačky sa dostali do strednej a severnej Európy s Rimanmi približne pred dvoma tisíckami rokov. Potomkovia týchto mačiek sa vo voľnej prírode riadili prirodzeným výberom. Ten sa nemilosrdne a prezieravo staral o to, aby prežívali vždy len tí najsilnejší a najodolnejší. Začiatky cieleného chovu treba hľadať vo Veľkej Británii. Na členskej schôdzi londýnskeho Výboru pre chov mačiek (GCCF) v roku 1925 bolo uznesené, že v Anglicku existuje väčšie množstvo jedincov bez uznaného pôvodu, a že týmto mačkám sa vytvorí štandard a stupnica bodového hodnotenia a ich chov bude registrovaný v plemenných knihách. Ušľachtilá podoba európskej mačky v dôsledku chovateľského nezáujmu a vplyvom druhej svetovej vojny značne utrpela. Až v päťdesiatych rokoch minulého storočia začali chovatelia pracovať na obnovení tejto takmer zabudnutej rasy. FIFe uznalo európsku mačku za samostatné plemeno až v roku 1982.

Exotická mačka

  • skupina podľa FIFE: perzské a exotické
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná, pokojná, oddaná

"Exotic Shorthair" má korene v USA, v časovom horizonte 50. a 60. rokov minulého storočia. Kríženci perzských mačiek s americkými mačkami krátkosrstými boli v Spojených štátoch amerických vystavovaní už začiatkom šesťdesiatych rokov, ale len ako mačky domáce, bez príslušnosti k určitému plemenu. V roku 1966 bolo rozhodnuté, že by sa tieto mačky mali chovateľsky podchytiť. Bol vypracovaný štandard a plemenu bol vcelku náhodne pridelený názov exotická mačka. Americká chovateľská organizácia CFA toto plemeno uznala už v roku 1967. Okolo roku 1982 boli prví jedinci dovezení do Európy - do Nemecka, Švajčiarska, Škandinávie. FIFe vzala exotické mačky na milosť až v roku 1984, a to v identických farbách, aké majú perzské mačky.

Habešská mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: rezervovaný
  • povahové vlastnosti: spoločenská, inteligentná

Skutočný pôvod habešských mačiek je opradený tajomstvom. Niet sa čo čudovať, pretože predovšetkým sfarbením srsti nápadne pripomínajú mumifikované mačky, ktoré boli nájdené v egyptských hrobkách či na nástenných maľbách zobrazujúcich bohyňu Bastet. Je teda habešská mačka priamym potomkom posvätnej mačky starého Egypta? Je doložené, že taká mačka, menovala sa Zula, bola privezená do Anglicka vojenskou expedíciou v roku 1868 z Habeša, dnešnej Etiópie, a bola vystavená v roku 1871 na výstave v Crystal Palace v Londýne. Do USA boli habešské mačky dovezené v roku 1910, CFA ich uznáva od roku 1917.

Japonský bobtail

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-4 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: živá, ostražitá

Japonský bobtail je v Japonsku známy už niekoľko storočí. Svedčí o tom veľké množstvo malieb a rytín. Napr. chrám Gotokuji v Tokiu je zdobený množstvom obrazov s týmto zvieraťom. V krajine pôvodu ho považujú za symbol priateľstva a pohostinnosti, nazývajú ho Mi-ke. Ako plemeno bol japonský bobtail vyšľachtený až po roku 1968, keď prvých jedincov priviezol do USA chovateľ E. Freret. CFA uznáva japonských bobtailov od roku 1971, FIFe od roku 1990. Tieto mačky sú prakticky známe len v USA a v Japonsku, v ostatných krajinách ich môžeme na výstavách vidieť len zriedka. Japonci majú často vo svojich bytoch vystavenú sošku mačky Mi-ke s jednou zdvihnutou tlapkou na znamenie vítania priateľov.
zdroj:whiskas.sk

Kartúzska mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: mierna, znášanlivá

Kartúzske mačky sú údajne jedným z najstarších plemien mačiek chovaných v Európe. Vyskytuje sa vraj od 11. storočia. Meno dostali podľa mníšskeho rádu kartuziánov, ktorého jedna vetva žila vo francúzskej oblasti Grand Chartreuse v savojských Alpách. Písomné zmienky o týchto mačkách možno vysledovať až do roku 1588. I prírodovedci Linné a Buffon tieto mačky uznávali ako samostatný poddruh, ktorý niesol latinský názov Felis catus cartusianorum. Dodnes sú Francúzi na svoje národné plemeno oprávnene hrdí a vyhlasujú, že tie zaručene pravé sa rodia len vo Francúzsku.

Korat

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-4.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: tichá, pokojná

Korat je mačacie plemeno s veľmi dlhou históriou, ktorá je plná povestí a bájí. Svoje meno získal podľa provincie Khorat v severovýchodnom Thajsku. V thajčine sa nazýva si-sawat, čo znamená veľa šťastia. Popisuje sa už v prastarom thajskom rukopise v Knihe básní o mačkách takto: "Hladká srsť s korienkami ako nebo a so špičkami ako striebro...jeho oči žiaria ako kvapky rosy na listoch lotosu." V ich domovine sa o nich hovorieva, že sú nositeľmi šťastia - zásadne sa nepredávajú, ale dávajú sa darom ako prejav úcty a priateľstva. To možno platilo za čias siamskeho kráľa Rámu VI., ktorý tieto mačky miloval. Z Thajska boli prví jedinci dovezení v roku 1959 do Spojených štátov, CFA ich uznala v roku 1966, TICA o tri roky neskôr. Odtiaľ boli exportovaní do Európy, do Veľkej Británie až v roku 1972. Za samostatné plemeno ich FIFe uznala v roku 1982.

Kornish rex

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, spoločenská

Pôvod cornish rexa je dobre zmapovaný. Gén, ktorý je zodpovedný za vlnitú srsť, vznikol spontánnou mutáciou. Úplne prvé mačiatko, ktoré dostalo meno Kallibunker, sa narodilo roku 1950 v Cornwalle v Anglicku. Matka mala normálnu srsť a otec zostal neznámy. V kolíske chovateľstva žiadna chovateľská novinka nezapadne. O zvláštne mača sa začali zaujímať tí správni ľudia. Do tejto línie sa začali priparovať domáce mačky, britské krátkosrsté, siamske. Testovacím krížením sa zistilo, že ide o identickú mutáciu ako u nemeckých rexov. Ako samostatné plemeno boli tieto mačky uznané už roku 1967.

Kurilská krátkochvostá mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-8 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: priateľská, vyrovnaná

V 80. rokoch dvadsiateho storočia, keď sa začínal v Rusku organizovaný chov mačiek, niektorí ľudia vracajúci sa zo služobných ciest z Ďalekého východu si dovážali prvé kurily. Niektorí z týchto jedincov boli i posudzovaní na výstavách. Spočiatku väčšinou ako japonskí bobtaili. Vďaka tomu, že stavbou tela i štruktúrou srsti sa od japonských bobtailov líšili, hľadali sa širšie súvislosti. Niekoľko nadšencov, vrátane posudzovateľov, usporiadalo expedíciu na Kurilské ostrovy, aby videli charakteristické mačky v ich prirodzenom prostredí, a tak mohli posúdiť genetické zdravie prírodnej populácie. Dovezení jedinci, krátkosrstí i dlhosrstí, sa stali vzorom pre štandard i zakladateľmi prvých chovných línií. Ruská felinologická federácia prijala prvý štandard v roku 1995. Kurilský bobtail je v strednej a západnej Európe stále veľmi málo známym plemenom, i keď na zozname uznaných plemien WCF figuruje od samých začiatkov (1995), konzervatívna FIFe toto nové ruské plemeno mačiek uznáva až od roku 2004.

Mainská mývalia mačka

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 6-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná,má rada spoločnosť

Toto majestátne plemeno má svoj pôvod na farmách severovýchodnej časti Spojených štátov a Kanady. Prvou mainskou mývalou mačkou, o ktorej sa zmieňujú noviny, bol čierno-biely kocúr Capitan Jenks of the Horse Marines. To sa písal rok 1861. Popularitu týchto mačiek veľmi napomohli prvé poľnohospodárske výstavy v Bostone a New Yorku. V Madison Square Garden (1895) bola najlepšou mačkou Cosie, na výstavách v Bostone (1897-1899) bol úspešný kocúr King Max chovateľky E. R. Pierce. Oficiálny štandard bol vypracovaný až v roku 1967 organizáciou Maine Coon Breeders and Fanciers Association. Americká CFA plemeno Maine Coon uznala v roku 1976, celosvetová FIFe až v roku 1983. Od tých čias sa toto majestátne plemeno teší obrovskému záujmu.

Manská mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-5.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: pokojná, rozvážna

Bezchvosté manské mačky sú známe už po mnoho storočí. Pochádzajú z ostrova Man, ktorý sa nachádza v Írskom mori v blízkosti anglického pobrežia. História plemena je opradená mnohými legendami. Jedna hovorí, že v roku 1588, keď španielska armáda ustupovala pred víťaznými Angličanmi cez Írske more, pri ostrove Man stroskotala a španielske mačky doplávali na breh. Manské mačky sú výsledkom mutácie, ktorá sa na ostrove objavila. Izolovanosť ostrova umožnila nerušený rozvoj plemena. Prvé záznamy o týchto mačkách sa objavili už v roku 1820, v roku 1901 bol v Británii založený klub ich chovateľov. Záujem o toto plemeno podnietil i kráľ Eduard VII., ktorý jednu bezchvostú mačku vlastnil. Do USA sa prví jedinci dostali v roku 1933 a plemeno uznávajú všetky americké

Nemecký rex

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, spoločenská

Je doložené, že po druhej svetovej vojne sa prvá mačka so zvlnenou srsťou objavila v populácii "obyčajných" mačiek v areáli jednej berlínskej nemocnice. Táto genetická mutácia bola v roku 1946 popísaná i v prírodovednom časopise "Nature". Ako samostatné plemeno s názvom German rex boli tieto mačky uznané v roku 1951. Toto plemeno našlo svoju obľubu len v niektorých vtedy chovateľsky izolovaných oblastiach NDR. Pretože východonemecký chovateľský zväz nebol členom FIFe, nebol o toto plemeno v chovateľských kruhoch veľký záujem. Len nedávno sa predovšetkým na výstavách WCF a nemeckých "non FIFe" prehliadkach začali nemeckí rexi znovu objavovať. Napomáha to i založenie German Rex Cat Club e.V. s aktívnou prezidentkou klubu Ilone Jänicke z Drážďan.

Nórska lesná mačka

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3-9 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná,má rada spoločnosť

Prvé seriózne zmienky o nórskych lesných mačkách pochádzajú z poloviny šestnásteho storočia, kedy dánsky kňaz Peter Clausson Friis, ktorý prežil väčšinu života v Nórsku, popísal tieto mačky ako menší poddruh rysa. V 30. rokoch 20. storočia si týchto "lesných mačiek" povšimli nórski chovatelia. Druhá svetová vojna šľachtenie plemena prerušila a plemenársku prácu celkom zničila. Ďalšie snahy o zachovanie a rozmnoženie "národnej nórskej tradície" pokračovali a vyvrcholili v roku 1972 vypracovaním doterajšieho štandardu nórskym klubom Norske Rasekattenklubbers Riksforbund (NRR). Norsk skogkatt bola ako plemeno oficiálne uznaná medzinárodnou organizáciou FIFe v roku 1977. V roku 1979 boli prvé exempláre dovezené do Nemecka a USA, do Veľkej Británie v roku 1980, do Francúzska v roku 1982. Severoamerickí chovatelia mačiek pravdepodobne cítili ohrozenie popularity svojich mainských mývalích a novému plemenu sa dlho bránili. Americká CFA uznala nórsku lesnú mačku až v roku 1994.

Ocicat

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3-6.5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: spoločenská, inteligentná

Ocicat je mladé mačacie plemeno, ktoré vzniklo v USA v 60. rokoch 20. storočia. Je výtvorom náhody, kreatívnej predstavivosti a chovateľskej trpezlivosti. Prvý jedinec, kocúrik Tonga, sa narodil v roku 1964 chovateľke CFA Virginii Daly v americkom Michigane a v podstate bol nežiaducim produktom kríženia siamskych a habešských mačiek. Ako jediné mača z vrhu vykazoval výrazné bodkovanie, pripomínal divokého ocelota a dostal meno ocicat. Podľa tohto vzoru sa postupne začali tvoriť nové chovné línie budúcich ocicatov. Vytvorenie štandardu a získanie experimentálneho štatútu plemena trvalo ďalšie dlhé roky. CFA uznala toto plemeno v roku 1986, TICA v roku 1988. Do Európy boli prví jedinci dovezení na počiatku 90. rokov, FIFe ich uznala až v roku 1992.

Orientálna mačka

  • skupina podľa FIFE: siamske a orientálne
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, spoločenská

Toto plemeno bolo vyšľachtené vo Veľkej Británii a je výsledkom kríženia siamskych mačiek s ruskými modrými a s ďalšími jednofarebnými krátkosrstými plemenami. Prvá vyšľachtená varieta, orientálna hnedá, ktorá sa nazýva havana, bola uznaná v roku 1959. Potom nasledovala čierna ebony a mnoho ďalších jednofarebných variet i variet s kresbou. Americkí chovatelia vyšľachtili toto plemeno do extrémnej štíhlosti. Takéto mačky uznáva CFA od roku 1972. Chovateľskou novinkou v Európe sú orientálne mačky s bielou škvrnitosťou.

Perzská mačka

  • skupina podľa FIFE: perzské a exotické
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: každodenná
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: prítulná, pokojná, oddaná

Dlhosrstá perzská mačka pochádza so všetkou pravdepodobnosťou z tureckých angorských mačiek. Staré typy angor a mačky im podobné boli v stredoveku a na počiatku novoveku rozšírené v Arménsku, Kurdistane, Turecku, v Perzii i Iraku. Boli "sivo žíhané, žltočervené" a čisto biele. Tento typ sa údajne vyskytoval práve v okolí dnešnej Ankary. Podľa niektorých údajov sa mačky perzské dostali do Talianska a do Francúzska už v roku 1550. Prvý skutočne doložený exemplár priviezol roku 1628 známy taliansky dobrodruh a cestovateľ Pietro dela Valle z perzského Chorásánu. Na konci 19. storočia začali anglickí chovatelia krížiť angory s inými plemenami, čím vznikli mačky robustnejšieho typu s hustejšou a dlhšou srsťou. Do dnešnej extrémnej podoby vyšľachtili perzské mačky americkí chovatelia.

Ragdoll

  • skupina podľa FIFE: polodlhosrsté
  • vhodné prostredie: radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 3.5-7 kg
  • starostlivosť o srsť: 2xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: aktívna, spoločenská

V 60. rokoch minulého storočia pripustila istá Ann Bakerová z amerického mestečka Riverside v Kalifornii bielu angoru Josephinu birmským kocúrom. Mačiatka z tohto vrhu, Daddy Warbucks a Buckwheat, sa zámerne stali zakladateľmi línie nového plemena. Proces uznania nového amerického plemena trval dlho. Štandard bol vypracovaný už v roku 1965, od roku 1971 riadila chov International Ragdoll Cat Association. Postupne toto plemeno uznali všetky veľké americké chovateľské zväzy, najdlhšie to trvalo CFA. V Európe sa ragdolovia chovajú od roku 1985, prvé dovozy našli svoje domovy vo Veľkej Británii, Nemecku a vo Francúzsku. FIFe ako jedna z posledných uznala ragdolov až v roku 1992, a to len vo sfarbení bicolor. Vývoj sa však zastaviť nedá, a dnes sú uznávaní vo všetkých troch typoch i v mnohých farebných varietách.

Ruská modrá mačka

  • skupina podľa FIFE: krátkosrsté a somálske
  • vhodné prostredie: byt / radový domček / vila
  • hmotnosť v dospelosti: 2.5-5 kg
  • starostlivosť o srsť: 1xtýždenne
  • vzťah k deťom: priateľský
  • vzťah k ostatným zvieratám: priateľský
  • povahové vlastnosti: tichá, nežná

Pôvod ruskej modrej mačky nie je celkom jasný, koluje o ňom mnoho dohadov. Údajne tieto modré krásky patria k najstarším krátkosrstým plemenám vôbec. Podľa dochovaných prameňov anglickí obchodníci narazili na mačky s modrou srsťou v okolí ruského prístavného mesta Archangeľsk pred sto päťdesiatimi rokmi. Tieto prvé exempláre dovezené do Anglicka v polovine 19. storočia sa nazývali mačky archangeľské. Podľa Dr. Bruca Foglea boli takéto mačky prvý raz vystavované v roku 1871 v slávnom Crystal Palace v Londýne. Na prelome predminulého storočia boli všetky modré mačky v Anglicku vystavované spoločne pod rôznymi názvami, ako mačka španielska, archangeľská alebo maltézska. Až po roku 1912 boli rozdelené na britské, kontinentálne a tie najštíhlejšie, ruské. V priebehu vojnových rokov toto plemeno takmer vymizlo, zostalo len niekoľko typických jedincov. O jeho znovuoživenie sa postarali škandinávski chovatelia, predovšetkým Švédi.
*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*-*--*-**-***-*-*-*-*-*-*-*-
Nestihla som dat vsetky plemena mačiek. Všetky tu budu o chvilku.

Naše mačičky

6. března 2010 v 19:21
Toto sú naša mačky :

Vrešťucha - 7 rokov

Chvostalka - 2 roky

Inteligent - 4 roky

MUrko - 1 rok

Šmejdil - 1 rok

MIckoš - neviem -

MIca - neviem -

Toxoplazmóza ma nový liek?

5. března 2010 v 21:42 Medícina a jej okruh

Toxoplazmóza ma nový liek?

Lekárska fakulta univerzity v Indiane otvorila dvere novým sľubným liekom proti parazitom ako je toxoplazmóza či iné vírusy. Ich závery pomôžu vysvetliť, ako sa parazit spôsobujúci toxoplazmózu transformuje do formy cysty. Takáto cysta odoláva liekom a môže pacienta napadnúť v dobe keď je jeho imunitný systém oslabený.

Pod vedením Williama J. Sullivana Jr., Ph.D., odborného asistenta z farmakológie a toxikológie, a Ronalda C. Weka, Ph.D., profesora biochémie a molekulárnej biológie, našiel výskumný tým bunkami signalizovaný systém, ktorý upozorní na to, keď je parazit stresovaný, t.j. reagujúci na nejaký podnet, a umožní ho tak pretvoriť v cystu obklopenú ochrannou bariérou.

Signalizačný systém by mohol slúžiť ako norma k zablokovaniu transformácie parazita toxoplazmózy do formy cysty alebo k napadnutiu tohto parazita práve vo forme cysty.

Toxoplasma gondi
Toxoplazmóza je infekčná choroba, ktorej pôvodcom je prvok Toxoplasma gondi. Tento prvok sa premieňa z aktívnej formy do štádia neaktívnej cysty na základe nejakého stresujúceho podnetu, napríklad pri horúčke. Mechanizmus reakcie na stresový podnet bol najlepšie študovateľný na kvasinkách a iných organizmoch, ale u Toxoplasma gondi sa ho nepodarilo určiť.

"Zistili sme bunečný signál, ktorý ako sa zdá, privedie parazita do spánku, a ktorý nám napovie niečo nové o tom, ako oportunistický patogén (ako je toxoplazmóza) prebudí príčinu ochorenia počas imunosupresie," povedal Dr. Sullivan.

Kto je ohrozený?
Odhadom 60 miliónov ľudí v Spojených štátoch amerických je nakazených infekčným ochorením toxoplazmóza, ale u väčšiny z nich sú príznaky len ako u chrípky alebo vôbec žiadne. Avšak pre ľudí s narušeným imunitným systémom; napríklad tých, ktorí prechádzajú chemoterapiou alebo ľudí s AIDS; môže táto choroba spôsobiť závažné účinky vrátane pľúcnych problémov, rozmazaného videnia či záchvatov. Závažnými komplikáciami, ako napr. potrat či pôrod mŕtveho dieťaťa, sú ohrozené matky, ktoré sú toxoplazmózou infikované v priebehu tehotenstva alebo krátko predtým.

"Lieky k liečbe prvku toxoplasma gondii sú účinné, ale príliš toxické pre širšie používanie a nemajú vplyv na toto ochorenie v štádiu cysty," povedal Dr. Sullivan.

"A zdravý imunitný systém môže udržať tento parazit v štádiu cysty. Pokiaľ je však imunitný systém narušený, môže tento organizmus bujnieť," povedal Dr. Sullivan. "To môže byť veľmi vážnym problémom pre ľudí s AIDS."


Objav založený na zistení vplyvu toxoplasma gondi a stresujúceho podnetu na vytváranie cysty, neponúka len možnosti nových liekov, ale môže tiež viesť k preventívnej očkovacej látke pre zvieratá.

Toxoplasma gondii môže infikovať väčšinu zvierat a vtákov, ale reprodukuje sa u mačiek, ktoré môžu vylučovať parazita svojimi výkalmi. Človek môže byť infikovaný prostredníctvom kontaktu s infikovanými výkalmi alebo podstielkou. Môže sa však nakaziť i pri konzumácii nedostatočne uvareného mäsa.

"Vakcína na prevenciu infekcie u mačiek a hospodárskych zvierat by mohla zabrániť významnému počtu infikovaných ľudí," povedal Dr. Sullivan.


Kožné nádory u mačky sú vážne

5. března 2010 v 21:41 Medícina a jej okruh

Kožné nádory u mačky sú vážne

Je podľa vás prekvapujúce, že kožné nádory predstavujú najväčšie zastúpenie rakoviny u zvierat?

Určite nie, ak vezmete v úvahu, že koža je najväčším orgánovým systémom a je vystavená veľkému počtu karcinogénov zo životného prostredia. Novinkou ale pravdepodobne je, že väčšina kožných nádorov u mačky je malígnych (zhubných) v porovnaní so psami, u ktorých sú často benígne (nezhubné). Kožné nádory sa vyskytujú najčastejšie u starších mačiek, najväčšiu skupinu mačacích pacientov s rakovinou tvoria mačky vo veku nad 10 rokov.

Vzhľadom k tomu, že koža je dobre viditeľným orgánom, si najčastejšie nádor na Vašej mačičke všimnete práve vy a upozorníte naň svojho veterinára. Nenechajte sa však odbiť tým, že ju máte sledovať. Každá zmena si zaslúži vážnu pozornosť!

Najčastejšie kožné nádory u mačiek, v uvedenom poradí, sú: bazocelulárny karcinóm, spinocelulárny karcinóm a fibrosarkóm. Poďme si teda povedať niečo o každom z nich a tiež o tom, čo by ste mali spraviť, pokiaľ má vaša mačička na koži nejaké hrčky.

Bazocelulárny karcinóm
Bazocelulárny karcinóm je nádor, ktorý vzniká z bazálnych buniek pokožky: folikul chlpov, potu alebo mazových žliaz. Najčastejšie sa vyskytuje na častiach kože, ktoré sú vystavené priamemu slnečnému žiareniu.

Je to najčastejší kožný nádor, je obvykle benígny a málokedy metastázuje (šíri sa na iné miesta). Nádory tohto typu sa často odstraňujú chirurgicky.

Spinocelulárny karcinóm
Spinocelulárny karcinóm sa často vyskytuje na hlave a krku, predovšetkým okolo uší, nosu a očných viečok u mačiek, ktoré majú v týchto oblastiach nedostatok pigmentu. Je taktiež spôsobený slnečným žiarením. Je zaujímavé, že u siamských mačiek, ktoré majú nadbytok tvárovej pigmentácie, je menej pravdepodobné, aby trpela spinocelulárnym karcinómom.

Oblasť napadnutá spinocelulárnym karcinómom sčervená, má šupinatý vzhľad a začína napadať okolité tkaniny. Nejaký čas trvá, než sa začne nádor šíriť, ale ak sa tak stane, šíri sa do lymfatických uzlín, pľúc a kostí. Liečba mačky prebieha chirurgicky, radiačnou terapiou (ožarovanie) alebo kryoterapiou (liečebná metóda využívajúca veľmi nízke teploty na zničenie chorobných útvarov). Sú tu časté recidívy a môžu byť náročné na liečbu.

Fibrosarkóm
Fibrosarkóm môže tvoriť až 25 percent mačacích nádorov. Tieto nádory sa môžu vyskytovať u mačiek infikovaných leukémiou či zhubnými nádormi. I keď väčšina fibrosarkómov u starších mačiek nie je spojená so žiadnym z týchto vírusov.

Tieto nádory sa u zvierat najčastejšie vyskytujú na končatinách. Môžu byť pomerne veľké. Zriedkavo metastázujú, ale problémom pri fibrosarkóme je, že sa opakovane vyskytujú na tom istom mieste. Musia byť ošetrené širokou, hlbokou a včasnou chirurgickou resekciou (vyrezaním), pretože tento nádor je schopný mikroskopicky nakaziť okolité tkaniny. Radiačná terapia (ožarovanie) je veľmi prospešná pri liečbe nie úplne odstránených nádorov.

Existujú aj iné kožné nádory u mačky, avšak tieto tri sú najčastejšie. Pokiaľ má vaša mačka na koži nejakú hrčku, vyhľadajte okamžite veterinárnu pomoc!


Polycystická choroba obličiek - PKD

5. března 2010 v 21:41 Medícina a jej okruh

Polycystická choroba obličiek - PKD

Naše mačky ohrozuje zákerná choroba PKD. Ponúkame vám rozhovor o tejto chorobe s pani magistrou Markétou Dajbychovou s plzenského laboratória Genomia.

Ako sa prejavuje PKD (Polycystic Kidney Disease)?
Choroba sa prejavuje tvorbou obličkových cýst (dutín) vyplnených tekutinou. Tieto cysty ohrozujú funkciu obličiek a môžu viesť až k zlyhávaniu obličiek a smrti chorého jedinca. PKD je nevyliečiteľné chronické ochorenie, miera závažnosti sa líši prípad od prípadu.

Ako poznám, že mačka trpí PKD?
Klinické príznaky choroby u mačiek s PKD závisia na veľkosti a množstve cýst v obličkách. S pribúdajúcim vekom sa cysty zväčšujú a sú častejšie. U dospelého zvieraťa môžu dosahovať až niekoľko centimetrov. Čím väčšia časť funkčnej tkaniny obličiek je nahradená nefunkčnými cystami, tím skôr sa začnú prejavovať prvé príznaky zlyhávania obličiek - postupné nechutenstvo, strata hmotnosti, zvýšený príjem tekutín, častejšie močenie atd.

Ako choroba prebieha?
PKD je chronické ochorenie a jeho vývoj prebieha niekedy veľmi pomaly. Cysty sú v obličkách už od narodenia, na začiatku sú veľmi malé a s pribúdajúcim vekom zvieraťa sa zväčšujú, čím stále viac narúšajú funkciu obličiek. Cysty rastú obyčajne pomaly, a preto sa známky ochorenia prejavia až v pomerne neskorom veku. PKD sa môže manifestovať v akomkoľvek veku, najčastejšie sa príznaky ochorenia u mačiek objavujú okolo 7. až 8. roku života zvieraťa. Neexistuje spôsob, ako predpovedať rýchlosť vývoja ochorenia u jednotlivých mačiek.

Je PKD dedičné?
Áno, polycystická choroba obličiek je dedičné ochorenie, ktoré sa vyskytuje nielen u mačiek, ale aj u ľudí a iných zvierat. U mačiek sú najviac ohrozené mačky perzské a exotické vďaka vzájomnému nadmernému kríženiu.
Práve kvôli dedičnosti choroby je dôležité ochorenie diagnostikovať včas. Zvieratá, ktoré nemajú žiadne závažné zdravotné problémy (napr. počet cýst v obličkách je minimálny) a dožijú sa často i vysokého veku, môžu napriek tomu byť PKD pozitívne. Hlavné riziko v týchto prípadoch predstavuje predanie ochorenia potomkom.

Ako sa ochorenie dedí?
PKD sa dedí ako dominantná vlastnosť. To znamená, že každá mačka s jedným abnormálnym génom bude trpieť ochorením PKD. Ak je jeden z rodičov chorý, bude chorích 50 % jeho potomkov.
Môžeme si to názorne vysvetliť. Označme mutovanú alelu "A" (spôsobujúcu PKD) a normálnu zdravú alelu "a". V prípade skríženia chorého jedince A/a so zdravým jedincom a/a, má každý potomok 50 % pravdepodobnosť, že zdedí abnormálnu alelu od postihnutého rodiča, a bude teda sám postihnutý (A/a). Rovnako má 50 % pravdepodobnosť, že získa normálnu alelu, a bude zdravý a/a. V prípade kríženia dvoch pozitívnych jedincov bude 50 % mačiatok z vrhu pozitívnych (A/a), iba 25 % negatívnych (a/a), 25 % z nich zdedí defektný gén od oboch rodičov (A/A). Jedinci A/A spravidla zomrú ešte pred narodením.

Aké plemená mačiek najčastejšie PKD trpia?
Medzi najviac rizikové plemená patria jednoznačne perzské a exotické mačky. Ohrozené sú tiež všetky plemená, ktorá sú od perzských a exotických mačiek odvodené.

Liečivé vibrácie mačacieho pradenia

5. března 2010 v 21:40 Medícina a jej okruh

Liečivé vibrácie mačacieho pradenia

Každý kto aspoň raz držal vo svojom lone pradúcu mačku chápe teplo, vrelosť, spokojnosť a radosť, ktoré sa dostavia z tohto zvuku ako aj príjemné pocity z jemného vibrovania pri pradení vášho miláčika. Výskumní pracovníci sa pozerajú na domáce mačky ako na liečivý nástroj ľudského napätia a stresu. Pradenie mačky môže vraj zredukovať napätie či úzkosť jej majiteľa. Mačacie pradenie môže tiež zmierniť nevoľnosť ako napríklad bolesti žalúdku, a pomáha tiež posilniť imunitný systém.

Liečivá frekvencia
Veterinári zaznamenali, že zlomené kosti sa u mačiek hoja rýchlo. A tak vibrácie spojené s pradením mačkovitých šeliem vzbudzujú záujem verejnosti. Mačacie pradenie leží medzi 25 a 150 Hercami, pričom 20 až 50 Hercov sa ukazuje ako veľmi sľubné pri urýchľovaní zranení kostí v humánnej medicíne. Výskum je v súčasnej dobe robený tak, aby zistil či pradenie skutočne urýchľuje proces hojenia zlomených kostí v ľudskom tele.


Trpia mačky artritídou?

5. března 2010 v 21:40 Medícina a jej okruh

Trpia mačky artritídou?

Najnovšie výsledky výskumov na Glásgovskej Univerzite vo Veľkej Británii ukazujú, že mačky a ich problémy s artritídou sú oveľa častejšie ako sa v minulosti predpokladalo.

Čo je to artritída?
Artritída - z gréckeho arthroitis (arthro - kĺb, itis - zápal) je ochorenie prejavujúce sa predovšetkým zápalmi a bolesťami kĺbov s ich postupným poškodením. Závažnosť choroby sa skrýva nielen v znižovaní kvality života pacienta, ale hlavne v jeho skracovaní.

Mačka a artritída
Profesor David Bennett z veterinárnej univerzity v Glásgove zistil že až 30 percent všetkých mačiek starších ako osem rokov môže trpieť bolesťami a zníženou kvalitou života v dôsledku artritídy. Až doposiaľ sa predpokladalo že mačky touto chorobou netrpia, keďže symptómy u mačiek sú menej nápadné ako pri iných živočíchoch.
Ako tvrdí profesor Bennett: "Predpokladali sme že príznaky artritídy u mačiek musia byť rovnaké ako u iných zvierat. Artritída je často veľmi bolestivý stav, avšak je veľmi ťažké odhaliť a posúdiť bolesť u zvierať. Čo ale už vieme je, že artritída u mačiek nespôsobuje krívanie ako u psov alebo koní. Taktiež ich kĺby nemusia byť obzvlášť stuhnuté, vzácnym je aj praskanie a výtoky kĺbov, čo je opäť rozdielne oproti iným zvieratám. Mačky nezvyknú prejavovať zvukovými signálmi bolesti ich kĺbov, ale to neznamená že artritídou trpia menej ako iné zvieratá."

Ako odhaliť chorobu
Nedávna štúdia týmu profesora Bennetta na mačkách s osteoartrózou ukázala, že kľúčovím pre odhalenie choroby je sledovanie zmien správania sa mačky, najmä tých, ktoré môžu byť spôsobené problémami s pohyblivosťou. Toto môže zahŕňať neochotu pohybovať sa alebo nemožnosť skákať tak vysoko ako predtým a zníženie celkovej aktivity mačky (viac spánku, menej lovenia hrania sa). Spozorovať takéto zmeny môže byť ťažšie ak sa nejedná o bytovú mačičku, ktorá všetky svoje aktivity robí chovateľovi doslova "pred očami".

Ako profesor ďalej uvádza: "V proces diagnostikovania je veľmi dôležitý chovateľ mačky, ktorému treba klásť tie správne otázky. Keďže chovatelia si nie sú vedomí toho, že by ich mačka mohla trpieť artritídou, omylom predpokladajú, že zmeny v správaní a životnom štýle mačky (ako neochota skákať) sú iba zrkadlom toho že mačka zostarla. Avšak takéto mačky trpia značnými bolesťami a pri vhodnej liečbe je možné účinne im pomôcť vylepšiť kvalitu života. V mnohých prípadoch je možné mačke vrátiť život do starých koľají.

Kontakt detí s mačkou môže znížiť riziko alergií a príznakov astmy

5. března 2010 v 21:39 Medícina a jej okruh

Kontakt detí s mačkou môže znížiť riziko alergií a príznakov astmy

Štúdia kolumbijských výskumných pracovníkov na univerzite v Mailam (Columbia Center for Children's Environmental Health - CCCEH) ukazuje, že majitelia mačiek majú ochrannú výhodu pri potenciálnych astmatických problémoch svojich detí. Ako vyplýva z výskumu, spolužitie s mačkou má ochranný účinok pri rozvoji astmatických príznakov u malých detí do veku piatich rokov.

Vedecká práca zverejnená v časopise Alergie a klinické imunológie (Allergy and Clinical Immunology) uvádza, že deti žijúce v spoločnej domácnosti s mačkami mali imunitný systém obohatený vyšším podielom protilátok, a samozrejme bol aj viac prispôsobený alergénom produkovaným mačkami. Vo veku troch rokov, sa u detí ktoré mali vyvinuté protilátky voči mačacím alergénom v krvi, objavili zvýšené výskyty problémov súvisiacich s dýchacími cestami. Avšak tie isté deti už vo veku piatich rokov mali respiračné problémy v omnoho menšej miere voči priemeru. Toto zistenie naznačuje že spolužitie mačky s dieťaťom v rannom veku môže mať ochranný efekt pred príznakmi astmy vo veku od piatich rokov.

"I keď výsledky štúdie hovoria v prospech mačiek, nemôžme stopercentne odporúčať vlastnenie mačky ako prevenciu pred astmou, zdá sa ale, že vyhýbanie sa mačkám s cieľom zabrániť rozvoju
tejto choroby nie je vhodným riešením. Pozor ale, akonáhle má dieťa astmu, alebo inú alergiu na
mačky, mali by ste si pre vašu mačičku nájsť nový domov." povedal PhD. Matthew Perzanowski, autor výskumu na Mailmanskej univerzite.

Štúdia je súčasťou veľkého dlhé roky trvajúceho projektu, ktorý začal v roku 1998 a ktorý sa zaoberá zdravotnými problémami tehotných žien a detí spôsobenými nečistotami v ovzduší, pesticídmi a alergénmi. Centrum výskumu ukázalo že vystavenie sa pôsobeniu viacerých znečisťujúcich látok je spojené s nárastom rizika astmy a dýchacích problémov. Výskum nezabúdal ani na kontrolu vplyvu ďalších faktorov, ako sú: sociálno- ekonomická situácia, pôsobenie cigaretového dymu a ďalších.

"Dnešné zistenia nám pomáhajú k pochopeniu toho aký dopad má životné prostredie dieťaťa, v ktorom vyrastá, na jeho zdravie," povedal MUDr. Rachel Miller odborník klinickej medicíny na spomínanej Kolumbijskej univerzite. Ako ďalej uvádza, "sme stále bližšie k pochopeniu vplyvu spolužitia mačiek a ľudí na astmatické problémy. Prítomnosť mačky v dome sa však už dnes ukazuje ako vhodná cesta na zníženie rizika vzniku astmy. "


Mačka a toxoplazmóza

5. března 2010 v 21:38 Medícina a jej okruh

Mačka a toxoplazmóza

Bojíte sa toxoplazmózy?
Máte doma mačičku a dozvedeli ste sa, že čakáte bábätko? Obávate sa najväčšieho strašiaka - toxoplazmózy? Nevyhadzujte svojich chlpatých miláčikov za dvere. V nasledujúcich riadkoch vám ponúkame zopár informácií o tomto ochorení.

V prvom rade si treba uvedomiť, že mačičky nie sú jediný zdroj nákazy, ale že patria ku konečným hostiteľom. To znamená, že len u mačkovitých šeliem prekonáva vnútrobunkový parazit Toxoplasma gondii sexuálne štádium. Medzihostiteľmi T. gondii môžu byť kozy, ovce, králiky, prasce, kravy, kurčatá a iné vtáky. U všetkých zvierat môžu byť prítomné infekčné štádiá v tkanive (svaloch alebo mozgu). Parazit sa vyskytuje aj v zemi, takže neumyté ovocie, či zelenina môžu byť tiež zdrojom nákazy.



Šírenie sa parazita

Rozmnožovanie T. gondii prebieha v črevnej sliznici mačky a príbuzných mačkovitých šeliem. S trusom mačky sa vylučujú z jej tela oocysty, ktoré sú zdrojom nákazy človeka. Oocysty sa do tela zvierat dostávajú potravou a vyvolajú buď ochorenie, alebo skrytú infekciu v podobe cýst v rôznych orgánoch vrátane svaloviny. Mačka sa pravdepodobne nakazí najčastejšie z mäsa divokých a hospodárskych zvierat. Vývojový kolobeh parazita sa potom v jej črevách dokončuje. U iných zvierat nebola možnosť rozmnožovania parazita dokázaná. Ani mačka však nie je označovaná za významný zdroj priameho nakazenia človeka, pretože vylučovanie zárodkov toxoplazmózy trusom trvá krátko - len pri jej prvom nakazení (2 - 3 týždne), po ktorom mačka získava odolnosť a pri novom nakazení už zárodky nevylučuje. Preto sa so zárodkami v truse stretávame v praxi len veľmi zriedkavo a prevažne u mladých mačiek, ktoré majitelia kŕmia nedostatočne premrazeným mäsom, alebo u mačiek loviacich myši, vtáky a pod.


Obrovskou nevýhodou tejto choroby je fakt, že prebieha v podstate bez príznakov, aj keď v niektorých prípadoch sa dva až tri týždne po nakazení pozoruje mierny nepokoj, trochu zvýšená teplota a opuchnuté uzliny, potom o deň, či dva nasledujú vyrážky. Avšak na ukľudnenie je nutné spomenúť, že ak žijete s mačkami dlhý čas, je veľmi pravdepodobné že ste si už na tento vírus vytvorili potrebné protilátky, takže už nemôžte ochorieť. Aj keď existuje krvný test na protilátky, nemá zmysel ho použiť, pokiaľ vás nevyšetrovali ešte pred počatím. Testy nie sú totiž dostatočne citlivé, aby ukázali, či žena, ktorá nebola nikdy predtým vyšetrená, má novú infekciu alebo má jednoducho protilátky zo starej infekcie.



Ako postupovať?

Požiadajte svojho praktického lekára, aby sa pozrel do záznamov, či vám pred otehotnením takéto vyšetrenie niekedy v minulosti robili. Ak vám vtedy zistili prítomnosť protilátok nemusíte sa znepokojovať, že by ste infekciu dostali. Ak sa zistí nová infekcia, dôležitým faktorom je obdobie vášho tehotenstva. Riziko nakazenie plodu je v prvom trimestri relatívne nízke (nižšie ako 15 %), ale je tu riziko jeho vážneho poškodenia. V druhom trimestri je riziko nakazenia vyššie, ale riziko poškodenia, naopak klesá. V poslednom trimestri je najväčšia pravdepodobnosť nakazenia, ale riziko vážneho poškodenia je najnižšie. Je dôležité vedieť, že len 1 dieťa z 10 000 sa rodí s vážnou vrodenou toxoplazmózou.



Nedávne výskumu umožnili testovať vzorku krvi plodu alebo plodovej vody na zistenie, či sa plod práve infikoval, aj keď zvyčajne nie skôr ako v 20. až 22. týždni. V zriedkavom prípade, že sa tehotná žena aj s plodom infikovali, bude ako ďalší krok potrebná liečba špeciálnymi antibiotikami, možno niekoľko mesiacov. Zdá sa, že takáto liečba významne znižuje riziko narodenia dieťaťa s vážnymi problémami. Liečba infikovaného dieťaťa ihneď po pôrode môže znížiť možnosť komplikácií a zlepšiť jeho prognózu.



Najlepšou liečbou je však prevencia. Preto ak ste tehotná venujte zvýšenú pozornosť nasledujúcim bodom:
  1. nemanipulujte s mačacími výkalmi a ak sa tomu nedá vyhnúť použite gumené rukavice
  2. konzumujte len dostatočne tepelne upravené mäso (ohriatím mäsa na teplotu 66°C sa spoľahlivo ničia vývojové štádiá parazita v mäse rovnako ako zmrazením na niekoľko dní )
  3. vyhýbajte sa nepasterizovaným mliečnym výrobkom
  4. pred konzumáciou dôkladne poumývajte všetku zeleninu a ovocie
  5. pred každým jedlom si dôkladne umyte ruky antibakteriálnym mydlom a teplou vodou

Diagnostika dedičného ochorenia HCM.

5. března 2010 v 21:37 Medícina a jej okruh

Diagnostika dedičného ochorenia HCM.

HCM je dedičné ochorenie srdca. Podstatou ochorenia je zhrubnutie steny srdcového svalu, hlavne ľavej komory a septa, čo ma za následok zmenšenie vnútorného priestoru, kde sa sústreďuje okysličená krv z pľúc, ktorá je potom vytlačená do aorty a ďalej putuje a zásobuje okysličenou krvou celý organizmus. Hrúbka steny u zdravého jedinca je približne 5 mm, u postihnutého HCM môže dosahovať hrúbku až 11 mm v poslednom štádiu ochorenia sa stávajú srdcové chlopne úplne nepriepustné. Prejavy ochorenia sú podobné ako u ostatných srdcových chorôb a to: rýchla únava, problémy s dýchaním, nechutenstvo, zrýchlený tep, počuteľné dýchanie.
V rannom štádiu sa ochorenie nedá úplne diagnostikovať. Diagnostikuje sa farebným dopplerovým ultrazvukom aj keď väčšinou sa veterinárni lekári snažia stanoviť diagnózu pomocou EKG a RTG. Najvhodnejším obdobím pre takúto diagnostiku je vek 2 roky, čo je však dosť neskoro nakoľko už tieto zvieratá majú potomkov.
Jednou z možností ako odhaliť toto ochorenie je vyšetrenie DNA testom. Metódy molekulárnej biológie umožňujú detailnú analýzu genetickej informácie, a jej následné využitie v klinickej praxi. Dnes najpoužívanejšie metódy v diagnostike dedičných ochorení sú založené na polymerázovej reťazovej reakcii, ktorá je vysoko špecifická, presná, citlivá a s vysokou reprodukovateľnosťou. Princípom je replikácia (zdvojenie) molekuly DNA, ktoré sa uskutočňuje v živých bunkách pred ich rozdelením. Pri PCR je mnohonásobná replikácia uskutočňovaná umelo v skúmavke a jej priebeh je kontrolovaný zmenami teplôt v prístroji (termocyklér). Nastavením špecifického algoritmu teplôt, dodaním jednotlivých zložiek reakcie (polymerázy, primerov, MgCl2 , dNTP a redestilovanej vody) sa naamplifikuje želaný úsek DNA do mnohonásobných kópií.
Ďalšou rutinnou metódou, ktorá sa úspešne využíva pri detekcii mutácií v DNA, ktoré spôsobujú vážne dedičné ochorenia je RFLP. Porovnaním veľkostí fragmentov DNA po naštiepení špecifickým enzýmom sa identifikuje miesto s mutáciou, ktorá sa podieľa na vzniku dedičného ochorenia.
Pomocou horeuvedených metód sa pripravuje v našom laboratóriu vhodný diagnosticko-genetický test na detekciu takého závažného ochorenia ako je HCM.

PKD - polycystické ochorenie ľadvín

5. března 2010 v 21:37 Medícina a jej okruh

PKD - polycystické ochorenie ľadvín



PKD - polycystické ochorenie ľadvín
Jedná sa o dedičné ochorenie ľadvín, pričom sa na ľadvinách vytvárajú cysty, ktoré znemožňujú funkčnosť ľadvín a mačka zomiera. Ochorenie nie je možné liečiť. Bola by potrebná transplantácia ľadvín, čo nie je bežné a chovateľom prístupné,
Najčastejšie sa vyskytuje u perzských a exotických mačkách, v súčasnosti už aj u iných plemien. Dnes sa uvádza, že až 38% perzských mačiek na svete majú PKD. Cysty sú prítomné už u mačiatka, ale sú tak malé, že vyšetrenie ultrasonografom nezaznamená ochorenie.
Až keď cysty dorastú na určitú veľkosť, prístroj je schopný zaznamenať na ľadvinách cysty. Doporučuje sa vo veku 10 mesiacov urobiť u svojej mačky sonografické vyšetrenie. V tomto veku sú už cysty dostatočne veľké. Možné je vyšetrenie urobiť aj vo veku 7. týždňov, ale diagnostika nemusí byť vzhľadom na veľkosť cysty presná. K diagostikovaniu tohto ochorenia napomáhajú aj DNA testy.
Najčastejšie sa prvé viditeľné príznaky objavujú vo veku 3 - 7 rokov. Môže nastať nechutenstvo, nadmerné pitie vody spojené s nadmerným močením a chudnutím.
Z chovateľského hľadiska by bolo ideálne, keby všetky mačky bez rozdielu plemena a pohlavia, ktoré budú použité v chove, sme dali otestovať na toto ochorenie. Nie je to náročná záležitosť pre chovateľa ak máme na mysli financie, alebo ak sa na to pozeráme z hľadiska mačky.
Väčšina mačiek s pozitívnym nálezom PKD sú heterozygóti ( majú teda gén pre PKD pozitívny aj negatívny ) a preto by sa mohli v spojení s mačkou s negatívnym nálezom PKD narodiť aj negatívne mačiatka, čo poskytuje možnosť zachrániť behom ďalších generácii genetický materiál inak stratených línii. S chovom postihnutých mačiatok treba skončiť. Je veľmi dôležité, aby výsledky vyšetrenia boli označené do rodokmeňa mačky/ kocúra.
Ak by bol hoci len jeden z rodičov pozitívny, rodia sa pozitívne heterozygótne mačiatka. PKD sa v nachádza minimálne v štyroch generáciach. Pri zistení pozitívneho nálezu sa doporučuje vykastrovať mačku, prípadne kocúra a nechať v kľude bez záťaže.

Podrobnejšie informácie v časti PKD Main Page:

http://www. faculty.vetmed.ucdavis.edu/faculty/lalyons/Sites/LyonsDenHomepage.htm

Je len otázka času, kedy bude zaznamenané povinné testovanie chovných zvierat. Naposledy sa o ochorení PKD veľmi podrobne hovorilo na generálnom zasadnutí FIFe v Malmo vo Švédsku. V súčasnosti sa uvedenou problematikou na Slovensku zaoberá Štátny plemenársky ústav SR - laboratórium genetiky, Nitra - Lužianky, Dipl. Ing. Jozef Trandžík, PhD
Ponúkol spoluprácu s chovateľmi pri zabezpečovaní testovania PKD a zabezpečovanie krvných testov na získanie informácii o DNA testovanej mačky. Pomocou testu DNA môže chovateľ získať informáciu o skutočných rodičoch svojej mačky/ kocúra informáciu o možných zdedených chorobách a tiež o geneticky získaných predpokladoch. V spolupráci s americkou firmou poskytnú prístroje a prácu a našou úlohou bude získať financie na rozbehnutie primárnych testov.
Ak sa nám chovateľom podarí získať finančné prostriedky na rozbehnutie testov PKD a na DNA,
bude to veľká pomoc pre všetkých chovateľov mačiek, ktorým záleží, aby v budúcnosti bol zachovaný zdravý genotyp mačiek.
Na kúpu primárnych testov k vyšetreniu PKD je potrebná suma do 10.000.-sk a na krvné testy DNA do 39.000.-Sk. Potom by mohol test PKD stáť od 350 - 400Sk a DNA test 1200 - 1300Sk.
Dnes už môžem skonštatovať, že po zbierke do ktorej sa zapojili chovatelia mačiek na Slovensku sa testy na vyšetrenie PKD robia v Nitre, v Štátnom plemenárskom ústave SR. Bližšie informácie získate prostredníctvom e mailu : jozeftrandzik@spusr.sk

Choroby mačiek

5. března 2010 v 21:36 Medícina a jej okruh

choroby mačiek



Neinfekčné choroby
Neinfekčné choroby sú také choroby, ktoré vznikajú pôsobením vonkajšieho prostredia alebo stravy na organizmus, prípadne ich spôsobuje invázia mikroorganizmov. Medzi neinfekčné choroby zaraďujeme tiež vrodené vady a poruchy. Nie sú nákazlivé.
Medzi najčastejšie neinfekčné ochorenia mačiek patria:
Z genetických chorôb mačiek sa častejšie vyskytujú nasledovné:

Infekčné choroby

Infekčné choroby spôsobujú mikroorganizmy alebo víry a do organizmu zvieraťa sa dostávajú prenosom z jedného zvieraťa na druhé. V niektorých prípadoch môže ísť o zoonózu, čiže ochorenie, ktoré sa prenáša na človeka.
Medzi najčastejšie infekčné ochorenia u mačiek patria:

Parazitárne choroby

  • Besnota - vnímavé sú všetky cicavce. K nákaze dochádza pohryznutím zvieraťom nakazeným besnotou a končí úhynom zvieraťa. Prevenciou je každoročná vakcinácia.
  • Borelióza - vnímavé sú všetky cicavce. Prenášajú ju kliešte a komáre. Choroba sa prejavuje horúčkou, malátnosťou a obtiažnym pohybom, bolestivosťou kĺbov. Adekvátnou liečbou dôjde k uzdraveniu. Vakcína proti borelióze pre mačky zatiaľ neexistuje. Prevenciou je aplikácia repelentov pre mačky, ktoré zabránia prisatiu kliešťov.
  • Campylobakterióza - vnímavé sú všetky cicavce a vtáky. Človek sa nakazí z infekčného trusu a u človeka sa prejavuje žalúdočnými a črevnými problémami. Prevenciou je hygiena. Mačky sa infikujú zriedkavo.
  • Echinokokóza - definitívnym hostiteľom parazita sú mačka a pes. Pri nedostatočnej hygiene sa môže nakaziť aj človek (z trusu). U nás sa tento parazit takmer nevyskytuje a prevenciou je odčervenie mačky.
  • Giardióza - vnímavé sú takmer všetky cicavce a veľa vtákov. K nákaze dochádza z infekčného trusu, u človeka sa prejavuje hnačkami. Prevenciou je hygiena. U mačiek sa prejavuje zriedkavo.
  • Dermatofytóza - kožná pleseň - vnímavé sú všetky cicavce, k nákaze dochádza priamym kontaktom alebo pobytom v kontaminovanom prostredí. U človeka aj zvierat sa prejavuje kožnými zmenami. Prevenciou je hygiena.
  • Larva migrans - človek nie je definitívnym hostiteľom mačacích škrkaviek, prenos je skôr zriedkavý požitím vajíčok škrkaviek zo zeme. Prejavuje sa podľa usídlenia a opuzdrenia migrujúcej larvy v ľudskom tele. Prevenciou je hygiena a odčervovanie mačiek.
  • Salmonelóza - vnímavé sú všetky cicavce, vtáky a reptílie. K nákaze dochádza z infekčného trusu a u človeka sa prejavuje zažívacími problémami, prevenciou je hygiena.
  • Svrab - mačací svrab nie je typický pre iné cicavce, u človeka však môže vyvolať lokálnu kožnú reakciu. K nákaze dochádza v nečistom prostredí, výnimočne priamym kontaktom s postihnutou mačkou. Prevenciou je hygiena a liečba postihnutej mačky.
  • Toxoplazmóza - vnímavé sú prakticky všetky jedince. K prenosu dochádza požitím tepelne nespracovaného mäsa prípadne ju môžu prenášať mačky trusom. U človeka sa prejavuje malátnosťou, horúčkou, zápalom svalov, pľúc, uzlín a u tehotných žien spôsobuje potrat prípadne vrodené defekty. U mačiek sa nezvykne prejavovať. Prevenciou je hygiena.
  • Tuberkulóza - mačka sa nakazí od chorého človeka a je potom indikátorom infekcie. V našich zemepisných šírkach ide o vzácne ochorenie.
  • Zablšenie - vnímavé sú všetky cicavce. U človeka sa prejavuje svrbením pokožky, vyrážkou. Prevenciou je udržovanie čistoty a odblšovanie mačiek.

Toxoplazmóza

5. března 2010 v 21:35 Medícina a jej okruh

Toxoplazmóza

01.08.2009

Toxoplazmóza je infekčná choroba, ktorej pôvodcom je prvok Toxoplasma gondii. Ľudia sa môžu nakaziť príjmaním nakazeného surového mäsa alebo kontaktom s mačacími fekáliami. Vrodená toxoplazmóza je špeciálna forma, pri ktorej je plod infikovaný cez placentu od matky. Nebezpečenstvo tejto formy je dôvodom, prečo je tehotným ženám odporúčané vyhýbať sa mačkám (teratogénny efekt).

//<![CDATA[ if (window.showTocToggle) { var tocShowText = "zobraziť"; var tocHideText = "skryť"; showTocToggle(); } //]]>

Prenos

Toxoplasma gondii je vnútrobunkový parazit. Jeho životný cyklus je veľmi komplikovaný a je charakterizovaný zmenou hostiteľa prechodného a konečného. Človek sa môže infikovať nasledovnými vývojovými štádiami:

Zdroj toxoplazmózy

Konečným hostiteľom toxoplazmózy sú mačkovité šelmy, hlavne mačky domáce. Toxoplazmóza sa však môže nachádzať aj u cicavcov, hlavne u hlodavcov alebo vtákov. Len u mačkovitých šeliem prekonáva T. gondii sexuálne štádium. Medzihostiteľmi T. gondii môžu byť kozy, ovce, králiky, prasce, kravy, kurčatá a iné vtáky. U všetkých zvierat môžu byť prítomné infekčné štádiá v tkanive (svaloch alebo mozgu). Tkanivové cysty sú životaschopné dlhú dobu, snáď celý život zvieraťa.

Spôsob nákazy

Trus mačiek

Rozmnožovanie parazita prebieha v črevnej sliznici mačky a príbuzných mačkovitých šeliem. S trusom mačky sa vylučujú z jej tela oocysty, ktoré sú zdrojom nákazy človeka. Oocysty sa do tela zvierat dostávajú potravou a vyvolajú buď ochorenie, alebo skrytú infekciu v podobe cýst v rôznych orgánoch vrátane svaloviny. Mačka sa pravdepodobne nakazí najčastejšie z mäsa divokých a hospodárskych zvierat. Vývojový kolobeh parazita sa potom v jej črevách dokončuje. U iných zvierat nebola možnosť rozmnožovania parazita dokázaná. Ani mačka však nie je označovaná za významný zdroj priameho nakazenia človeka, pretože vylučovanie zárodkov toxoplazmózy trusom trvá krátko - len pri jej prvom nakazení (2 - 3 týždne), po ktorom mačka získava odolnosť a pri novom nakazení už zárodky nevylučuje. Preto sa so zárodkami v truse stretávame v praxi len veľmi zriedkavo a prevažne u mladých mačiek, ktoré majitelia kŕmia nedostatočne premrazeným mäsom, alebo u mačiek loviacich myši, vtáky a pod.
Pre nákazu z trusu mačiek platí:
  1. Človek, ktorý prišiel do styku s toxoplazmózou, získava odolnosť rovnako ako mačka a už sa nemôže po druhýkrát nakaziť.
  2. Pravdepodobnosť nakazenia sa človeka od mačky je veľmi malá - mačka môže vylučovať oocysty v prípade nákazy len 2 až 3 týždne.
  3. Nakaziť sa môžeme výlučne z trusu mačky. Pri čistení mačacieho WC je preto vhodné používať rukavice. Navyše - trus začína byť nákazlivý až na druhý deň, takže pokiaľ čistíme mačacie WC každý deň, možnosť nákazy je minimálna.
  4. Mačka chovaná v byte a kŕmená vhodnou stravou sa nemôže nakaziť.
  5. Treba myslieť na schopnosť parazita dlhodobo prežiť (1 rok) v pôde a pieskoviskách, kam mačky vykonávajú svoju potrebu. Pri práci v záhrade je preto tiež vhodné pracovať v rukaviciach.

Konzumácia surového alebo nedostatočne tepelne spracovaného mäsa

Nákaza je možná napríklad z nedostatočne tepelne spracovaného, či surového ovčieho, alebo hovädzieho mäsa. Ľudia nakazení toxoplazmózou sú zvyčajne milovníkmi tatárskych biftekov a neprepečených steakov. Dobre tepelne upravené mäso je nezávadné, pretože už pri zohriatí mäsa na teplotu 66°C sa spoľahlivo ničia vývojové štádiá parazita v mäse rovnako ako zamrazenie mäsa na niekoľko dní v mraziacom boxe.

Prenos nákazy z matky na plod

V prípade, že sa žena v priebehu tehotenstva nakazí, nakazí cez placentu aj svoje nenarodené dieťa.

Vzácne druhy nákazy

Vzácne sa dá toxoplazmózou nakaziť aj kvapôčkovou infekciou, spojivkovým vakom, rankami na koži pri manipulácii s infikovaným materiálom alebo pohryzení infikovaným zvieraťom.

Druhy toxoplazmózy

Získaná toxoplazmóza

  • Uzlinová forma toxoplazmózy sa prejavuje zdurením uzlín pod čeľusťou, ale aj pod pažou, či na slabinách.
  • Očná forma sa vyznačuje zápalovým postihnutím očného aparátu, najčastejšie zápalom sietnice.
  • Mozgová forma toxoplazmózy sa prejavuje u imunodeficitných osôb (osoby s poruchami imunity), napríklad u ľudí s AIDS, kde sa jedná hlavne o reaktiváciu už prebehnutej nákazy.
  • Gynekologická forma sa môže prejaviť sterilitou, opakovanými potratmi, patologickým tehotenstvom, pôrodom postihnutých alebo mŕtvych detí.

Vrodená toxoplazmóza

Primárna infekcia matky počas tehotenstva predstavuje nebezpečenstvo prenosu infekcie na plod cez placentu. Táto forma toxoplazmózy u detí sa nazýva vrodená (kongenitálna). Pre ďalší vývoj plodu je veľmi dôležité, v ktorom období tehotenstva sa žena nakazila. U nás sa vrodená toxoplazmóza vyskytuje vzácne a u postihnutého jedinca sa prejavuje niektorými komplikáciami, z ktorých najčastejšie sú psychické a telesné zaostávanie, škúlenie, zápaly sietnice, kalcifikácia v mozgu, kŕče.

Prejavy choroby

  • Získaná forma
    • Horúčka
    • Bolesti hlavy a oci
    • Rozmazané videnie
    • Zdurenie uzlín
    • Bolesti svalstva
    • Únava
    • Zväčšená slezina
    • Poruchy spánku
    • Emočná labilita
  • Vrodená forma
    • Vývojové vady
    • Psychické a fyzické poškodenie
    • Poškodenie zraku až slepota

Liečba

S liečbou treba začať čo najskôr. Bezpríznakové a ľahšie formy toxoplazmózy u osôb, ktoré nie sú imunitne oslabené, sa spravidla neliečia, alebo sa podávajú prostriedky posilňujúce imunitný systém. Osoby s nedostatočnou imunitou, s očným alebo iných orgánovým ochorením a predovšetkým tehotné ženy s podozrením na primoinfekciu v gravidite a deti s vrodenou alebo získanou toxoplazmózou je potrebné liečiť. Väčšinou sa toxoplazmóza lieči v špecializovaných ambulanciách infekčných oddelení nemocníc. Lieči sa kombináciou liekov potlačujúcich látky, ktoré toxoplazmy potrebujú pre svoj vývoj a antibiotikami.

Prevencia

Prevencia infekcie oocystami vylučovanými mačkami

  • Umývanie ovocia a zeleniny pred konzumáciou.
  • Ochrana jedla pred muchami, švábmi a pod.
  • Vyhnúť sa kontaktu s materiálmi, ktoré sú potencionálne kontaminované výkalmi mačiek, príp. používanie rukavíc pri manipulácii s takýmito materiálmi.
  • Dezinfekcia mačacej toalety vriacou vodou (5 minút).
  • Doma chované mačky nekŕmiť surovým mäsom, ktoré nie je zohrievané minimálne na 70°C, alebo premrazené minimálne na mínus 20°C po dobu niekoľkých dní, odporúčame 48 hodín, vtedy sa usmrtia zárodky v cystách. V chlade sú cysty schopné infikovať naďalej.

Prevencia infekcie z mäsa, vajec a mlieka

  • Dostatočná tepelná úprava mäsa.
  • Nedotýkať sa sliznice úst a očí pri manipulácii so surovým mäsom.
  • Umývať kuchynské povrchy, ktoré prišli do styku so surovým mäsom.
  • Variť vajce, nepiť nepasterizované a nezvarené mlieko.

Prevencia infekcie alebo ochorenia tehotnej ženy

  • Pokiaľ tehotná žena chová mačky, počas tehotenstva neprichádzať do styku s výkalmi mačiek.
  • Neprichádzať do styku s mačkami chovanými vonku, alebo cudzími mačkami.
  • Kŕmiť bytové mačky výsostne hotovou potravou, alebo hovädzím mäsom vhodne tepelne upraveným.
  • Nejesť surové, alebo nedostatočne tepelne upravené mäso, vajcia, mlieko.

Prevencia infekcie alebo ochorenia plodu u tehotnej ženy

  • Prevencia infekcie matky.
  • Sérologické testovanie žien v riziku.
  • Liečba akútnych infekcií v tehotenste znižuje možnosť prenosu T. gondii na plod až o 60 %.
  • Stanovenie infekcie plodu pomocou ultrazvuku, amniocentézou a sérologickým vyšetrením vzorku krvi.
  • Liečba plodu znižuje závažnosť ochorenia.